Italian Concertos from Podolínec

Literárny historik A. Miškovič právom nazval Podolínec v prvej polovici minulého storočia „slovenským Oxfordom“. Mestečko neďaleko majestátnych Tatier, ktoré malo v 18. storočí len približne 1500 obyvateľov, bolo totiž vďaka piaristickému kláštoru a kolégiu (1642, resp. 1643) typickým študentským mestom. V niektorých rokoch tu študovalo súčasne až do 400 študentov nielen z Uhorska, ale aj zo vzdialenejších kútov strednej Európy. Tento obraz potvrdzujú viaceré dobové svedectvá, napríklad nemeckého cestovateľa K. Ungera (1790). V 17. a 18. storočí však patril Podolínec aj k najvýznamnejším hudobným centrám na Slovensku. Zachované inventáre zo 17. storočia a hudobná zbierka z 18. storočia dosvedčujú, že sa tu pestovala hudba tých najvyšších kvalít, nevynímajúc na-príklad tvorbu A. Bertaliho, C. Monteverdiho, A. Grandiho, G. A. Rigattiho, S. Capricorna, M. Mielczewského, v 18. storočí A. Caldaru, J. D. Zelenku, J. A. Hasseho, F.  X. Brixiho, neskôr aj J. Haydna, C. Dittersa von Dittersdorfa a mnohých ďalších talianskych, rakúskych, nemeckých, poľských, českých i domácich skladateľov. Keďže kláštor v Podolínci patril až do roku 1782 do Poľskej provincie piaristov (Podolínec bol ako mesto súčasťou tzv. poľského zálohu kráľa Žigmunda), študovali tu a pôsobili aspoň určitý čas aj viacerí významní poľskí, slovenskí a českí skladatelia – členovia rehole piaristov, napríklad P. Damian Stachowicz a SS. Trinitate SchP (1657 – 1699), P. Petrus Peťko a S. Martino SchP (1713 – 1793), P. Justus Caspar a Desponsatione B. M. V. SchP (1717 – 1760) a ďalší.
Osobitné miesto medzi prameňmi z Podolín-ca zastáva vzácna zbierka inštrumentálnych koncertov talianskych a iných skladateľov z 1. polovice 18. storočia, ktorú vytvoril P. Ferdinandus Pankiewicz a Sancta Caecilia SchP (1706 – 1773). Tento Goral pochádzal z neďalekej Muszyny a v roku 1726 vstúpil v Podolínci do piaristického rádu, absolvoval tu noviciát i štúdium filozofie a teológie (1726 – 1730). Potom pôsobil v rôznych kolégiách Poľskej provincie (Sczuczyn, Radom, Opole lub., Chełm) ako pedagóg a kazateľ, bol však aj zaujímavým skladateľom a zručným organárom. Zbierku talianskych koncertov pre Podolínec vytvoril páter Ferdinand niekedy v 30. – 40. rokoch 18. storočia a bola pôvodne dosť rozsiahla: podľa jeho vlastného rukopisného zoznamu (Regestrum seu Index omnium Concertuum per Alphabetum Clavium descriptum) obsahovala viac než 50 skladieb tak od významných autorov inštrumentálneho koncertu v 1. polovici 18. storočia (Pankiewicz menovite označuje A. Vivaldiho, G. Valentiniho, G. Ph. Telemanna a J. I. Brentnera), ako aj od menej známych dobových skladateľov (okrem jeho vlastných skladieb aj koncerty C. Schweizelspergera a M. Kirsteina). Zo zbierky sa však, žiaľ, zachovalo iba torzo (19 skladieb).
P. F. Pankiewicz mal k dispozícii určite veľmi dobré zdroje, lebo v jeho zbierke nechýba až na A. Corelliho vlastne žiadny významnejší taliansky autor barokového inštrumentálneho koncertu. Nachádzajú sa tu skladby z nasledujúcich zbierok, ktoré vyšli tlačou (chronologicky) – Tomaso Albinoni: Sinfonie e concerti, op. 2 (1700), Giuseppe Torelli: Concerti grossi, op. 8 (1709), Giuseppe Valentini: Concerti grossi a quattro e sei stromenti, op. 7 (1710), Antonio Vivaldi: L’Estro armonico, op. 3 (1711), Giuseppe Matteo Alberti: Concerti per chiesa e per camera, op. 1 (1713), Antonio Vivaldi: Concerti, op. 6 (1716 – 1721), Antonio Vivaldi: Concerti, op. 7 (1716 – 1721), Joseph Meck: Concerti a cinque stromenti, op. 1 (ca. 1723), ale aj koncerty z amsterdamských, resp. londýnskych tlačí, obsahujúcich diela rôznych skladateľov – Concerts à 5, 6 & 7 Instruments (E. Roger No 188, 1712 – 1716), VI Concerti à 5 stromenti (J. Roger No 488, 1716 – 1721), Concerti a cinque (J. Roger, No 432/433, 1716 – 1721), Harmonia mundi, the 2^nd  collection (J. Walsh, ca. 1728), Select Harmony (J. Walsh, 1730). Pankiewiczovými priamymi predlohami, z ktorých odpisoval, však neboli určite tieto tlače, ale rukopisy, lebo vo viacerých prípadoch sa jeho verzie zhodujú s rukopisnými verziami (často staršími!) Vivaldiho, Albertiho či Meckových skladieb. Najviac konkordancií má zbierka z Podolínca v slávnej drážďanskej Landesbibliothek (okrem všetkých skladieb G. M. Albertiho aj niektoré koncerty Vivaldiho a Telemanna), Pankiewicz čerpal teda pravdepodobne z nejakých nemeckých, prípadne poľských rukopisných predlôh.
Zbierka inštrumentálnych koncertov z Podolínca obsahovala aj Pankiewiczove vlastné skladby: Concerto ab 8 väčšieho obsadenia (s hobojmi a rohmi) sa, žiaľ, nezachovalo, no svieže Concerto a 4 pre sláčikové nástroje, ktoré je aj na tejto nahrávke, dokladá, že tento piarista si veľmi dobre osvojil vivaldiovský štýl s jeho typickými unisonovými témami a početnými šestnástinovými figuráciami. Svieža trojčasťová skladba, určená vlastne pre troje huslí s bassom continuom, sa vyznačuje najmä v 1. a 3. časti aj typickou zemitosťou ľudovej hudby tatranského regiónu (Goralov).
Najstaršou skladbou Pankiewiczovej zbierky je nepochybne Concerto a 4 cum Clarino (Si 1) Benátčana Tomasa Albinoniho (1671 – 1751), pôvodne sinfonia k 1. dejstvu jeho prvej opery Zenobia Regina de’ Palmireni, ktorej premiéra bola v benátskom Teatro Grimani San Giovanni e Paolo v karnevalovej sezóne roku 1694. Skladba sa podľa M. Talbota šírila i samostatne (aj pod menami iných autorov – Bononciniho a Zianiho, avšak Albinoniho autorstvo je nesporné). Albinoni v nej spojil prvky benátskej opernej sinfonie, typickej využitím trúbky (trúbiek – vrátane fanfárovej melodiky), s prvkami bolonského koncertu, o ktorého rozvoj sa najviac zaslúžil G. Torelli. Albinoniho skladba má napríklad trojdielnu tzv. torelliovskú strednú časť, v ktorej je pomalé tempo prerušené virtuóznym úsekom určeným – podobne ako to bolo spravidla aj u bolonských skladateľov – pre sólové husle. Takúto trojdielnu strednú časť často používal podľa Torelliho vzoru nielen Albinoni, ale občas aj G. M. Alberti a ďalší skladatelia, ba dokonca ju nájdeme ešte u A. Vivaldiho (Koncert pre 4 huslí h mol, op. 3 č. 10).
Giuseppe Torelli (1658 – 1709), najprv violista a od roku 1701 huslista bolonskej Baziliky sv. Petronia, je vlastne prvým tvorcom sólového husľového koncertu v dejinách: jeho najvýznamnejší opus 8 (1709) obsahuje napriek názvu Concerti grossi šesť originálnych koncertov pre dvoje huslí a šesť sólových husľových koncertov (skladby sú sčasti staršie, zbierku vydal až posmrtne Torelliho brat maliar Felice). G. Torelli vytvoril tak formu inštrumentálneho koncertu ako trojčasťového cyklu, ako aj formu rýchlych častí, založenú na striedaní a kontraste úderných tematických tutti (vystavaných ešte spravidla imitačne) s virtuóznymi (väčšinou figuratívnymi, šestnástinovými) sólami huslí, sprevádzanými najčastejšie iba bassom continuom. Najmä Torelliho skladby pre sólové husle sa vyznačujú veľkou virtuozitou, často v tomto smere predstihujú aj rané Vivaldiho husľové koncerty. K najvyspelejším patrí z tohto hľadiska Concerto F dur, op. 8 č. 11 s bohatými šestnástinovými figuráciami, behmi a arpeggiami sólových huslí. Torelli však využíva aj tematické sóla a občas dokonca konfrontuje materiál sól a tutti, čo po ňom tak inovatívne rozvinul Vivaldi, a najmä J. S. Bach. Ťažisková typicky torelliovská stredná časť tohto koncertu s rýchlym úsekom uprostred je založená na veľkom kontraste úvodnej staccatovej témy tutti a veľmi expresívnych, melodických sól.
V stopách G. Torelliho ale aj svojho súčasníka A. Vivaldiho kráčal Giuseppe Matteo Alberti (1685 – 1751), od roku 1709 huslista bolonského Chrámu sv. Petronia a viacnásobný prezident bolonskej Academie Filarmoniky. Jeho najvýznamnejší opus Concerti per chiesa e per camera, op. 1 (1713) obsahuje po päť husľových a tutti-koncertov (Pankiewicz prevzal z tejto zbierky dva husľové a dva tutti-koncerty, navyše aj ďalšie dve iné Albertiho skladby). Hoci Albertiho tutti-koncerty z opusu 1 sú podstatne jednoduchšie než husľové koncerty, prinášajú tiež veľmi invenčnú hudbu, ktorá sa hrala v dobe vzniku nielen v kostole pri bohoslužbách, ale aj na súkromných akadémiách. Skladby sa vyznačujú nielen „corelliovsky“ dokonalou sadzbou, ale aj mnohými rafinovaným detailami (dramatické pauzy v 3. časti Concerta F dur, op. 1 č. 10).
Najviac skladieb – celkove sedem – obsahovala Pankiewiczova zbierka od najväčšieho majstra barokového inštrumentálneho koncertu Antonia Vivaldiho (1678–1740). Boli to predovšetkým známe husľové koncerty z jeho starších opusov, vydaných tlačou: L’Estro armonico, op. 3 – koncerty č. 9 a 12, RV 230 a RV 265; Concerti, op. 6 – Concerto č. 2, RV 259 a Concerti op. 7 – Concerto č. 10 „Il Ritiro“, RV 294a, ktoré však vyšlo aj v iných zbierkach. Pankiewiczova zbierka z Podolínca navyše umožnila identifikáciu Vivaldiho autorstva v jednom ďalšom husľovom koncerte, a síce Concerta V v zbierke VI Concerts à 5, 6 & 7 Instruments (E. Roger No 188) – autori (Bitti, Vivaldi, Torelli) sú totiž uvedení iba na titulnom liste, a nie pri jednotlivých skladbách. Jeden ďalší unikátny, doteraz neznámy husľový koncert A. Vivaldiho sa v zbierke z Podolínca dokonca zachoval: Concerto F dur, RV Anh.130 patrí k typickým Vivaldiho raným husľovým koncertom, ktoré vznikli okolo roku 1710. Charakterizuje ho typická veľmi netradičná výstavba a rozvíjanie tutti (porovnaj napr. úvod tutti 1. časti tohto koncertu a RV 261) i sól, ako aj ich invenčná konfrontácia, s akou sa nestretávame ani u Vivaldiho bezprostredného predchodcu Albinoniho, ani u jeho početných nasledovníkov, napríklad Nemca J. Mecka, ktorý mu je zo všetkých skladateľov azda najbližší. V tomto koncerte používa Vivaldi všetky základné spôsoby sprievodu sól – continuo, bassetto (huslí, prípadne i violy), resp. akordický sprievod. Aj harmonický jazyk – spôsob využitia sekvencií, chromatický klesajúci bas, tzv. „passus duriusculus“ (prvé sólo v 1. časti, druhé sólo v pomalej časti) je typicky vivaldiovský. V skladbe sa vyskytujú dokonca aj náznaky Vivaldiho extravagantnej melodiky v sólach (druhé sólo v 1. časti, záverečné sólo 2. časti, prvé sólo v 3. časti). Zaujímavosťou je absolútna absencia virtuozity v poslednej časti koncertu – všetky husľové sóla v tejto časti sú tematické a mimoriadne spevné. Možno to súvisí s kontrastom voči úderným tutti, vrátane „akordického tremola“ typického pre vivaldiovské tempo impetuoso.
Zbierka z Podolínca má teda mimoriadny význam z hľadiska veľkého benátskeho majstra inštrumentálneho koncertu. No hoci Concerto e mol, RV 275 patrilo začiatkom 18. storočia určite k najpopulárnejším husľovým koncertom, dva a pol storočia sa považovalo za skladbu J. Mecka, a to vďaka dobovej úprave pre sólový organ od Johanna Gottfrieda Walthera (Concerto del Sign^r Meck appropriato all’ organo). Vivaldiho autorstvo dokázal až K. Beckmann v 70. rokoch minulého storočia. Pankiewiczov odpis tejto skladby je veľmi blízky najdôveryhodnejšiemu rukopisnému prameňu (tzv. codex optimus) z Esteovskej zbierky, uloženej vo Viedni, ktorý sa vo viacerých detailoch odlišuje od verzie, vydanej tlačou v Amsterdame (napríklad nesprevádzané posledné sólo huslí v 1. časti). Skladba patrí svojou štruktúrou na rozdiel od Concerta F dur, RV Anh. 130 k najjednoduchším a nie veľmi typickým husľovým koncertom Vivaldiho, obsahuje napríklad výlučne figuratívne sóla. Otázkou, pravda, zostáva, ako mohol taký vzdelaný hudobník a znalec talianskej hudby ako J. G. Walther zameniť meno autora…
Joseph Meck (1690 – 1758) je dnes málo známym skladateľom, patril však medzi prvých nasledovníkov Vivaldiho v Nemecku. V rokoch 1707 – 1710 absolvoval pravdepodobne študijný pobyt v Taliansku, v roku 1714 sa stal komorníkom a hudobníkom biskupa v Eichstätte, neskôr vicekapelníkom a nakoniec kapelníkom. Jeho najznámejší Koncert pre husle A dur sa dlho považoval za dielo Vivaldiho (RV Anh. 65) a obsahovala ho aj zbierka z Podolínca. Husľový koncert F dur, op. 1 č. 1 dokazuje, že štýlovo bol Meck asi zo všetkých skladateľov Vivaldimu najbližší, jeho formová koncepcia a predovšetkým tematika tutti i sól sú však predsa len jednoduchšie a oveľa menej rafinované než u jeho veľkého talianskeho vzoru. Tradičnejšia je tak Meckova harmónia, využívajúca často dlhšie sledy septakordov, ako aj takmer výlučne šestnástinové virtuózne sóla a ich stereotypnejší, až na výnimky (posledné sólo v 1. časti) i menej nápaditý sprievod než u Vivaldiho. Zachovaná verzia Meckovho koncertu z Podolínca nevychádza z tlače, ktorá vyšla v Amsterdame (okolo 1723), ale je opäť najbližšia starším rukopisom označovaným ako tzv. codex optimus.
V impozantnom tvorivom odkaze Georga Philippa Telemanna (1681 – 1767), zahŕňajúcom vyše tritisíc diel (!) všetkých hudobných druhov, majú koncerty významné miesto. Telemann patril tiež k prvým nemeckým skladateľom, ktorí nadviazali na Talianov, predovšetkým na Vivaldiho, avšak vivaldiovský vzor od počiatku rozvíjal veľmi tvorivo: svoje koncerty naplnil tento geniálny melodik veľmi sviežimi, hravými témami, občas ovplyvnenými ľudovou hudbou, aj sóla majú často až akýsi „odľahčený“ rokokový charakter. Zbierka z Podolínca obsahovala štyri Telemannove koncerty, z toho dva inde neznáme (žiaľ, nezachovali sa). Husľový koncert G dur, TWV 51:G8 patrí k jeho najstarším skladbám koncertantného žánru, vznikol pred rokom 1716. Telemann obohatil vivaldiovský model husľového koncertu veľmi tvorivo – tak svojou originálnou, nevyčerpateľnou melodickou invenciou, ako aj rafinovaným formovým konceptom (klamné nástupy tutti, sprievody sól atď.), hoci jeho hudba sa vyznačuje aj v tejto skladbe typickou mimoriadnou telemannovskou prirodzenosťou, jednoduchosťou a prostotou. Melodiku osviežuje Telemann aj v tomto prípade ľudovými názvukmi, či pohrávaním sa s mixolýdickou modalitou v 1. a 2. časti. V 3. časti naopak dominujú virtuózne behy sólových huslí, rafinovane skĺbené so základnou rytmickou pulzáciou tutti. Skladba bola vo svojej dobe veľmi populárna, zachovala sa vo viacerých odpisoch a v rôznych obsadeniach, v Darmstadte a v Drážďanoch dokonca i s hobojmi (dychové nástroje aspoň v tutti boli vo väčšine nemeckých hudobných centier neodmysliteľné). Pankiewiczova verzia má najjednoduchšie možné obsadenie, dokonca bez violy, v tejto verzii je aj na nahrávke (podobne ako ostatné skladby, ktoré sa zachovali v rukopisoch z Podolínca).
Akýmsi „bonusom“ tejto nahrávky je Concerto VI a 2 Violini, Tromba, Alto Viola, Basso e Basso Continuo Giuseppe Torelliho, ktoré vyšlo v zbierke VI Concerts à 5, 6 & 7 Instruments (E. Roger No 188) v Amsterdame a z ktorej prevzal Pankiewicz nezachované Concerto V ako Vivaldiho skladbu. Torelli je – spolu s Petroniom Franceschinim, Domenicom Gabriellim a ďalšími bolonskými skladateľmi – aj spolutvorcom sólového koncertu pre trúbku. Tento koncert patrí k jeho najznámejším skladbám a zároveň ku klenotom barokového trúbkového repertoáru. Skladba, v ktorej hrá trúbka nielen virtuózne pasáže v rýchlych častiach, ale zaraďuje sa ako rovnocenný nástroj do pletiva ostatných nástrojov, je na rozdiel od početných bolonských sonát a sinfonií s trúbkou (trúbkami) teda právom označená „koncert“.
Vzácna zbierka husľových, trúbkových koncertov, dvojkoncertov a tutti-koncertov z Podolínca, ktoré sa hrali u tamojších piaristov pravdepodobne najmä v kostole (počas omše), je jasným dokladom vysokej úrovne hudobnej kultúry na Slovensku v 1. polovici 18. storočia.

Ladislav Kačic