Vladimír Godár | Mater

Keď sa ocitneme v nejakom neznámom meste, pozrieme si aj miestne pamiatky či kostoly. Vrstvia sa v nich rôzne veky – gotická katedrála obsahuje renesančné náhrobky, barokové sochy, secesné vitráže. Ak nazrieme do seba, uvidíme čosi podobné – naše myšlienky, gestá, citové prejavy, ideály pochádzajú z rôznych hĺbok času. Človek je rovnako polytemporálny či polyštýlový ako navštívená katedrála.
Umelecké avantgardy boli dielom prorokov, ktorí verili v budúcnosť a cítili potrebu zabiť minulosť. Len Thomas Mann nám v románe Doktor Faustus ponúkol takmer zlomyseľnú hypotézu – k vlastnostiam tónu patria aj jeho dejiny, minulosť tónov skrýva ich zmysel. Ak umeniu vezmeme minulosť, čoskoro nastane agónia zmyslu. Pod vplyvom Thomasa Manna som stratil vieru v avantgardnú víziu pokroku umenia a vytvoril som si predstavu akejsi hudobnej archeológie. Umenie sa ako Antaios opiera o jestvujúce texty, je ich exegézou, nové dielo je palimpsestom. Mám rád starú rozprávku O troch grošoch, ktorá vraví, že bez úcty k rodičom a bez úcty k deťom sa človek stane väzňom vlastného narcizmu. Narcizmus sprevádza samota, symptóm novej doby. Keď človek vykročí na cestu umenia, nie je sám, nech by akokoľvek po tom túžil. V tvorbe sme dedičmi dávnych predchodcov. Keby sme neboli potomkami Homéra, nemohli by sme rozumieť ani jeho jazyku, ani jeho príbehom. Umenie vždy robíme „with a little help from our friends“. Naši priatelia nám pomáhajú nielen ku vzniku našich diel, pomáhajú aj našim dielam k ich ďalšej existencii.
Magnificat pre ženský hlas, zbor, sláčikový orchester a harfu (2003) využíva text najstaršieho slovenského prekladu Biblie (Kamaldulská biblia z dielne kamaldulských mníchov v Červenom kláštore pri Dunajci – asi 1760). Tri diely skladby sú oslavou troch najväčších vynálezov hudby – melódie, súzvuku a polyfónie. Skladba vyrastá z tradičnej intonácie Magnifikatu (tonus primus). Túto intonáciu použil Claudio Monteverdi v Magnifikate vo svojich Nešporoch (1610) i Antonio Cabezón vo svojich Versos de Magnificat (1578), ktorých fragmenty tu zaznejú ako symboly.
Uspávanky pre ženský hlas, dvojo huslí, dve violy a violončelo (2001/2003) využívajú ľudové texty a sčasti aj intonačné modely slovenských uspávaniek, tohto najarchaickejšieho dedičstva nášho hudobného folklóru. Štyri uspávanky rámcuje a predeľuje Preludio, Interludio a Postludio, ktoré svojou textúrou nadväzujú na renesančnú consortnú hudbu.
Ecce puer, passacaglia pre ženský hlas, dvojo huslí, violu, kontrabas, harfu, chitarrone a čembalo na slová Jamesa Joycea (1997) je lamento nad ostinátnym basom d–c–b–a, inšpirované Monteverdiho madrigalom Amor (1639). Joyce svoju meditáciu o čase ľudského života napísal vo februári 1932 pod vplyvom dvoch správ, ktoré dostal takmer súčasne – správy o úmrtí jeho otca Johna a správy o narodení vnuka Stephena.
Stálá Matka pre alt, husle a komorný orchester vznikla roku 2001. Jej východiskom bol slovenský historický preklad textu tejto stredovekej sekvencie z 18. storočia. Vznik diela inšpirovala osobnosť Ivy Bittovej, ktorej dielo je oslavou spojenia ľudského hlasu so sláčikovým nástrojom.
Regina cœli pre ženský hlas, husle, zbor a komorný orchester (2003) je spomienkou na domáce muzicírovanie v dome Jána Albrechta, duchovného otca oživovania starej hudby na Slovensku.
Celok a zoradenie skladieb CD Mater boli inšpirované názvom Hrabalovej poviedky Legenda zahraná na strunách napjatých mezi kolébkou a rakví, ako aj sémantikou kresťanského cirkevného roka (narodenie – smrť – znovuzrodenie). Protagonistom je žena-matka, ktorá život dáva (Magnificat), formuje (Uspávanky), pochováva a oplakáva (Stálá Matka) i velebí (Regina cœli). Tento celok dopĺňajú dve meditácie nad plynutím času ľudského života – rozjímanie anonymného študenta židovskej ješivy (Majkomašmalon) a zamyslenie novodobého intelektuála (Ecce puer Jamesa Joycea).
Skladby pre ženský hlas a súbor starých nástrojov boli v mnohom inšpirované Ivou Bittovou, jej umením, osobnosťou a azda aj životom. V jej umení je prítomná časová hĺbka, siahajúca od samých začiatkov hudby až do pálčivej prítomnosti. Moji priatelia Miloš Valent, Dušan Bill a Marek Štryncl spojili svoje umelecké krédo s odhaľovaním krásy hudobnej minulosti a toto archeologické dobrodružstvo ma s nimi spája hlbokým putom.

Vladimír Godár