Trnava je prvým mestom
na území dnešného Slovenska, ktorému uhorský kráľ Belo IV. udelil výsady slobodného kráľovského mesta (1238), čím potvrdil jeho význam ako križovatky obchodných ciest osídľovanej od 9. storočia. Na území pôvodných osád sa už v 10. storočí vybudovali prvé cirkevné objekty. S pribúdajúcimi obyvateľmi sa usídľovali aj prvé rehole (benediktíni, neskôr johaniti). Domov tu našli františkáni (1238) a vzápätí damiánky, ktorým sám Belo IV. prenechal do užívania svoje sídlo. V 13. storočí sa mesto opevnilo hradbami a v aglomerácii s viacerými kostolmi a kláštormi – centrami hudobného diania, kde sa pestoval predovšetkým gregoriánsky spev – sa odohrával aj spoločenský a kultúrny život. Obchodný ruch s pravidelnými trhmi bol príležitosťou pre produkcie potulných hudobníkov a spevákov (jokulátori, igrici), zaiste aj z blízkej lokality Igrech (dnes Igram).
Trnava sa postupne zaradila medzi veľké mestá vtedajšej strednej Európy, v 14. storočí poskytovala priestor na rokovania panovníkov na najvyššej politickej úrovni a nároky na prostredie a vybavenie sa zvyšovali. Novovybudovaný farský kostol sv. Mikuláša vlastnil všetky predpísané liturgické knihy a základné notované kódexy (1495). Pestovali sa už jednoduchšie formy viachlasnej hudby (Trnavský rukopis, po roku 1400). Liturgickú hudbu interpretoval 12-členný zbor (1510) s možnosťou sprievodu hrou na jednom z dvoch organov, ktoré v kostole boli. Zo 16. storočia sú známe mená viacerých organistov i organárov. Popri kostole sa náročnej umeleckej hudbe venovali aj školy, kde žiaci získavali základy vzdelania a pripravovali sa ako choralisti na účinkovanie pri bohoslužbách.
V polovici 16. storočia sa postavenie Trnavy v rámci Uhorska výrazne pozdvihlo. V dôsledku tureckých nájazdov sa ostrihomská kapitula s prímasom Pavlom Vardom (Várdai) presťahovala do nových sídiel – Trnavy a Bratislavy (1543). S kapitulou prešla do Trnavy aj škola a od čias Vardovho nástupcu Mikuláša Oláha sa Trnava stala cirkevnou metropolou Uhorska. Oláh povzniesol mesto najmä mimoriadnou starostlivosťou o školstvo. Zlúčil mestskú školu s kapitulskou (1553) a súčasťou vzdelávania sa stala výučba hudby a figurálneho ako aj gregoriánskeho spevu. Oláh pozval do Trnavy jezuitov, ktorí tu zriadili a istý čas viedli kolégium (1561 – 1567).
V súvislosti so zabezpečovaním ochrany mesta mala dôležité postavenie funkcia mestského trubača. Záznamy o trubačovi sa objavujú od roku 1532. Spočiatku slúžili strážnici pri mestských bránach a na múroch hradieb. V relatívne bezpečnom meste sa v polovici 16. storočia konali krajinské snemy a zasadali cirkevné synody, čo bolo zaiste príležitosťou na hudobné produkcie. Trubač ako zamestnanec mesta mal popri strážnej službe povinnosť spolu s tovarišmi-hudobníkmi účinkovať na podujatiach podľa potrieb mesta a mešťanov. Miestom výkonu práce trubača a jeho pomocníkov sa stal nový strategický objekt – mestská veža (1584). V priebehu 16. storočia mestský trubač alebo vežový majster získaval pozíciu váženého hudobníka vo verejnom a spoločenskom živote mesta.
Reformácia, ktorá v 16. storočí výrazne zasiahla aj Uhorsko, šírila nové učenie predovšetkým prostredníctvom výchovy v školách. Ostrihomský arcibiskup František Forgáč sa preto rozhodol položiť dôraz na školstvo a vzdelávanie v katolíckom duchu a jezuiti sa do Trnavy vrátili (1615). Jeho nástupcom sa stal Peter Pázmaň (1616), jezuitov podporoval pri zriadení kolégia – gymnázia ako prípravného stupňa pre univerzitné štúdium, kde študovali záujemcovia z celého Uhorska vrátane protestantov. Súčasťou edukácie, aplikujúc overené skúsenosti protestantov, bolo školské divadlo, ktoré sa pre jezuitov stalo účinným prostriedkom prevýchovy. Trnavskí gymnazisti účinkovali pri významných udalostiach, vystupovali aj na bratislavskom hrade pri korunovácii Ferdinanda II. (1618) či vo Viedni pred Ferdinandom III. (1626). Pre narastajúci počet žiakov bolo treba zriadiť konvikty. Pázmaň založil pre chudobných študentov Adalbertinum (1619) a pre šľachticov Convictus nobilium (1624), kde sa nachádzala aj divadelná sála. Neskôr pristúpil aj k výstavbe Kostola sv. Jána Krstiteľa, v ňom počítali s dvojpodlažným chórom pre hudobníkov. Zriadil základinu pre výučbu 7 hudobníkov, z ktorej sa dlhodobo uhrádzali náklady spojené s udržiavaním hudobného telesa „Musica Templi Tyrnaviensis S. J.“. Po založení kolégia, konviktov a seminára Štefaneum (1631) sa Pázmaň sústredil na vznik univerzity a roku 1635 bola konštituovaná. Vysviacky nového kostola (1637) sa Pázmaň nedožil, ba ani rozhodnutia vydať duchovné spevy v reči ľudu (cantiones vulgares), o čom diskutovala synoda už roku 1629. Druhé vydanie spevníka Cantus Catholici, ktorý zostavil Benedikt Sőlőši tak pre potreby maďarských (1651), ako aj slovenských (1655) veriacich, vyšlo v univerzitnej tlačiarni v Trnave v roku 1700.
Popri výstavbe kostola sa priebežne investovalo aj do novostavieb budov pre potreby univerzity. Hudobníci však boli umiestnení v konvikte Adalbertinum. Ich rady posilnili jezuiti z Olomouca, keď sa po vpáde Švédov na severnú Moravu uchýlili do Trnavy (1642). Od roku 1643 možno uvažovať o stálom hudobnom súbore podľa potreby dopĺňanom hudobníkmi z mikulášského dómu.
Keď arcibiskup Juraj Lippay otvoril nový generálny seminár (1648, nazývaný collegium rubrorum), kam umiestnil aj hudobníkov, pri tejto okázalej slávnosti sa za účasti príslušníkov najvyššej šľachty odohralo ďalšie z radu pravidelných divadelných predstavení. V príbehu o sv. Judite sa v titulnej úlohe predstavil mladý Pavol Esterházi (Eszterházy), neskorší mecén univerzity. Sľubný rozvoj mesta zastavili dva ničivé požiare (1666, 1683), ktoré zrejme poškodili aj divadlo v starom šľachtickom konvikte. Pavol Esterházi, už vo funkcii palatína (1681), sa rozhodol dať univerzite i mestu veľký dar – „Theatrum Tyrnaviensis Academiae“. Do prestavby auly na reprezentatívnu sálu s korýtkovou klenbou, štukovou a freskovou výzdobou, vybavenú sedadlami, lóžami, balkónmi investoval 2 000 florénov (1691). V ďalších rokoch pribudli javiskové dekorácie, ba kostýmy priamo z Benátok.
Zachované záznamy za obdobie rokov 1617 – 1771 dokladajú 416 odohraných predstavení. Je nepochybné, že ich súčasťou bola hudba. Hudobné produkcie tak zneli nielen na chóre. Konali sa hudobné akadémie, rozličné slávnosti. V priebehu 18. storočia Trnava nemala núdzu o slávnosti priam pompéznych rozmerov. Hudba počas nich musela byť prítomná takmer pri každom úkone a ťažisko zodpovednosti ležalo na kapitule a magistráte. Pri takejto réžii bolo potrebné, aby paralelne hralo aspoň 5 – 6 hudobných zoskupení, nehovoriac už o počte trubačov a bubeníkov, preto Trnavčania žiadali o výpomoc aj iné mestá. V každom prípade, popri hudobníkoch z kostola jezuitov museli byť pohotoví aj tovariši mestského trubača a nemenej zdatní tiež hudobníci vtedajšej Katedrály sv. Mikuláša či iných kostolov.
Hudbe sa venovali aj v prostredí rádov. Výnimočným bol kláštor františkánov. Spájajú sa s ním mená významných osobnosti hudobníkov 18. storočia, ako napríklad: P. Pantaleon Roškovský, P. Gaudentius Dettelbach, P. Marek Repkovič.
Po zrušení jezuitského rádu (1773) prišlo mesto aj o univerzitu, ktorá sa presťahovala do Budína (1777). Akademické dozvuky kultúrneho prostredia Trnavy však v závere 18. storočia pôsobili aj na Antona Bernoláka, seminaristu Štefanea, keď už ako prvý kodifikátor slovenského jazyka tu inicioval založenie spolku Slovenské učené tovarišstvo (1792).
Trnava postupne strácala na význame aj v dôsledku odchodu kapituly a arcibiskupa do Ostrihomu (1820). Mešťanom sa však podarilo zriadiť nemocnicu (1824), postaviť divadelnú budovu (1831) a umožniť dopravné spojenie s Bratislavou prostredníctvom prvej konskej železnice v Uhorsku (1840). Po Viedenskom kongrese (1815) nastali vo verejnom živote zmeny. Ekonomicky vzmáhajúce sa meštianstvo ašpirovalo na adekvátne vzdelanie a výchovu, nastal proces inštitucionalizácie kultúrno-spoločenského života. Verejné koncerty sa na počiatku 19. storočia usporadúvali v Redute Hoffmanovho hostinca. Neskôr vznikol Divadelný spolok (1831) a z jeho iniciatívy mesto postavilo kamennú budovu divadla, kde angažovali kapelníka Františka Xavera Albrechta (1832). Zakrátko konštituovali Hudobný spolok (1833) s poslaním zveľadiť divadelný orchester. Založením Hudobnej školy (1834), ktorú viedol nový mestský trubač a neskôr koncertný majster spolkového orchestra Ján Czarda, zabezpečili výchovu kvalitného dorastu. Po reorganizácii a premenovaní na Cirkevný hudobný spolok (1838) sa sústredili nielen na pravidelné verejné koncerty, ale predovšetkým na povznesenie hudobných produkcií na chóre Dómu sv. Mikuláša (dnes bazilika). Práve tam, v mestskom farskom kostole, sa počas dlhých storočí odohrával trnavský hudobný život. Regenschori Anton Belohlávek († 1840) mal svojich „Chorknaben“, a tak ako jeho nástupca Ján Beránek umožnil spolku účinkovať počas významnejších slávení. Mladí vokalisti sa mohli vzdelávať aj na gymnáziu, ktoré sa významnou mierou venovalo hudbe, najmä v druhej polovici 19. storočia. Dôležitú pozíciu tam zastával Alexander Kapp, ktorý sa stal dómskym organistom v politicky pohnutom roku oficiálneho rozpadu spolku (1848), a Ján Czarda – regenschori. Obaja boli zárukou kontinuity chrámového telesa, ktoré účinkuje dodnes. Spolu viedli aj mužský spevácky spolok Tyrnauer Männergesangverein (od roku 1852).
V nasledujúcich desaťročiach sa v trilinguálnom prostredí mesta výraznejšie prejavili národno-kultúrne snahy založením Spolku sv. Vojtecha (1870) zásluhou Andreja Radlinského a v tomto duchu sa prejavovala aj výrazná osobnosť Františka Otta Matzenauera, hudobníka, regenschoriho, pedagóga, publicistu, prekladateľa, ktorý v závere 19. storočia na chóre dozeral aj na dvoch hudbymilovných študentov trnavského gymnázia – Zoltána Kodálya a Mikuláša Schneidra(-Trnavského).
Na chóre dómu sa dlhodobo sústreďovali aj hudobniny, ktoré sú od roku 1978 deponované v Štátnom archíve v Trnave.
Edita Bugalová
