Nitra patrí medzi
výstavnejšie, pravidelne
stavané a vždy omladzujúce mestá,“
napísal Jozef Kompánek na sklonku 19. storočia.
Avšak ani jej historický význam v domácom či stredoeurópskom kontexte nemožno spochybniť. Nitra ťažila z výbornej geografickej a hospodársky významnej polohy, kontaktov s Viedňou, Bratislavou aj Ostrihomom. Postavenie cirkvi bolo (nielen) v minulosti silné a biskupské mestá boli okrem cirkevnej správy i kultúrnymi centrami. Ani v Nitre tomu nebolo inak. Biskup, ktorý mal istú dobu aj hodnosť župana, bol osobnosťou náboženského i politického diania. Z jeho sídla prenikala kultúra do všetkých kútov mesta, aj za jeho hranice. Napomáhali tomu aj rôzne rehole, ktoré sa v meste vyskytovali, prípadne tam zotrvávajú dodnes. Približne od 9. storočia to boli benediktíni, od roku 1624 františkáni, kamalduli (1695), nazaréni (1766) a dôležité postavenie mali najmä piaristi.
Nitra bola v prvej polovici 18. storočia poznačená rôznymi pohromami ako mor alebo Rákocziho protihabsburské povstania, a s tým spojenou politicko-ekonomickou nestabilitou. Druhá polovica 18. storočia sa nesie v duchu konsolidácie, stavebného rozmachu na hradnom kopci a rozvoja kultúry. Z kánonických vizitácií katedrálneho chrámu sv. Emeráma z konca 18. storočia možno čiastočne vyčítať informácie o hudobných nástrojoch, personálnom zložení hudobníkov a dvoch organoch. Jeden major in choro cum pedali a druhý minor … in choro minor. Ide o hudobné nástroje Martina Zorkovského postavené v rokoch 1718 – 1723, ešte za pôsobenia biskupa Ladislava Adama Erdődiho (1706 – 1736). Veľký organ mal pravdepodobne 14 registrov rozdelených medzi hlavný stroj, pozitív a pedál. Samostatný malý, štvorregistrový pozitív bol určený pre dolnú emporu. Možno teda predpokladať štandardný hudobný život v 18. storočí v Nitre, resp. v biskupskom sídle s katedrálou. Evidované hudobné nástroje z druhej polovice 18. storočia (v katedrále ich vlastnili takmer 50) predpokladajú prítomnosť inštrumentálneho telesa. Už z roku 1764 disponujeme svedectvom, ktoré potvrdzuje účinkovanie katedrálneho aj piaristického orchestra. Išlo o významnú návštevu Nitry následníkom uhorského trónu Jozefom II. „Aj keď sa presne nevedelo, kedy bude prechádzať mestom, očakávali ho tu celé popoludnie s mažiarmi na hradbách a zvonármi pri zvonoch. Keďže sa po požiaroch mesta nenašli vhodné reprezentačné priestory, magistrát dal postaviť honosný šiator s občerstvením, pripravil náhradné poštové i sedliacke záprahy s potrebným servisom, kde biskup/župan Gustíni s kapitulskými kanonikmi, richtár Kelemen s magistrátom, katedrálny orchester a čestná stráž Batthyányho jazdeckého pluku Nitrianskej stolice od 14. hodiny vyčkávali na uvítanie. Pri tureckej bráne bol piaristický orchester a gymnazisti s početným obyvateľstvom tvoriaci špalier popri Dlhej ulici až k námestiu.“ [Fusek – Zemene, s. 240-241] Podľa dostupných prameňov nemali tieto hudobné telesá síce stálych platených hudobníkov, avšak využívali ich nielen pri cirkevných slávnostiach, ale aj pri iných príležitostiach spoločenského charakteru v meste. Členmi týchto orchestrov mohli byť študenti piaristického gymnázia a Seminára sv. Ladislava v Nitre.
S účinkovaním takýchto telies nevyhnutne súvisí aj notový materiál, ktorý napríklad dosvedčuje inventárny zoznam hudobnín z piaristického kláštora v Nitre, Inventarium Chori Nitriensis Scholarum Piarum (vyhotovený v rokoch 1749 – 1773). Ten opisuje takmer 1 790 diel a niekoľko desiatok hudobných nástrojov. Helena Červeňová (rod. Stančeková) vo svojej kandidátskej práci približuje, ako v tomto inventári prevažujú chrámové skladby najmä s vokálno-inštrumentálnym obsadením. Zo skladateľov prevládajú nemeckí skladatelia chrámovej hudby, talianski doboví hudobníci a českí hudobní emigranti. Inventár eviduje aj svetské skladby, ktoré sa uvádzali počas slávnostných bohoslužieb, ale aj mimo chrámu. Rehoľa piaristov prichádza do Nitry v roku 1698 a ich aktivity pretrvávajú dodnes. Založili gymnázium, ich kostol bol farským kostolom Dolného mesta, starali sa o výchovu mládeže a ich kultúrne aktivity presahovali múry konviktu a zohrávali dôležitú úlohu v kultúrnom živote mesta.
Roku 1764 pôsobili v nitrianskej Katedrále sv. Emeráma okrem organistu štyria platení speváci. Koncom 18. storočia ide celkovo o 8 platených hudobníkov-spevákov. Výrazná postava hudobného života na hrade, Joseph Vavrovits, nastúpil na post regenschoriho roku 1776. V roku 1787 zasadol na biskupský stolec František Xaver Fuchs, významný mecén hudobného života v Katedrále sv. Emeráma, ale aj mecén bernolákovcov. Fuchs podporoval hudbu a vzdelanosť cielene. Ladislav Kačic opisuje jeho dobrý vzťah s piaristom P. Norbertom Schreierom SchP. Spájala ich priazeň k Slovenskému učenému tovarišstvu a láska k hudbe. Schreier, aj ako vynikajúci rečník a latinský básnik, mu venoval najviac zo svojich básní (niektoré aj zhudobnil), vrátane básne k jeho menovaniu za jágerského arcibiskupa. Fuchs mu zas na oplátku zafinancoval tlačené vydanie jeho populárnej kompozície Praecepta Salomonis.
V roku 1802 venoval biskup Fuchs nitrianskej katedrále vyše 330 hudobných diel a niekoľko hudobných nástrojov. Asistoval mu Vavrovits, ktorý tento dar vyberal a sprostredkoval. Na základe inventárnych zoznamov evidujeme v období 1801 – 1814 v chráme sv. Emeráma v Nitre spolu vyše 2 370 diel rôznych skladateľov a 80 hudobných nástrojov, čo je v dobovom kontexte unikátne. V tomto množstve diel výrazne prevažuje svetská tvorba. Inventárne zoznamy dokazujú využívanie všetkých hudobných druhov a foriem. Samozrejmosťou sú diela chrámové, používané počas cirkevných obradov v rámci omšového ordinária, propria i ofícia. Svetská tvorba je reprezentovaná početne zastúpenými kvartetami, symfóniami, sonátami, koncertmi či inými komornými druhmi.
Zaujímavosťou sú evidované tance a pochody nezanedbateľného počtu. Nachádzame tu aj známe klavírne a husľové školy, čo dokazuje výchovu hudobníkov a dôraz na zdokonaľovanie interpretačných schopností. Mnohé evidované diela sú svedectvom o dobovej aktuálnosti nitrianskeho biskupského dvora a kultúrnej rovnocennosti s inými biskupskými sídlami na našom území.
Dodnes sa z tohto reprezentatívneho hudobného repertoára z obdobia klasicizmu v Diecéznom archíve v Nitre zachoval kvantitatívne len zlomok. Avšak kvalitatívne o to dôležitejší, pretože reprezentatívne kopíruje tendencie vykazované aj v iných v hudobných inventároch zo začiatku 19. storočia v oblasti hudobných foriem, druhov a zastúpenia skladateľov.
Takto sa tu stretávame s dielom najdôležitejšieho a najzaujímavejšieho hudobníka rehole piaristov, P. NORBERTA SCHREIERA SchP (1744 – 1811), ktorý vstúpil do kláštora v roku 1767 a dvojročný noviciát mal v Kecskeméte, kde neskôr vykonával funkciu učiteľa hudby. Ako vo svojom výskume uvádza Ladislav Kačic, ako Institutor musicae pôsobil tiež v Nitre, v roku 1769, kde začal študovať filozofiu. V tomto čase sa intenzívne venoval vlastnej kompozičnej činnosti. V rokoch 1768 – 1773 zastával aj funkciu regenschoriho a výraznou mierou obohatil chór nitrianskeho piaristického kostola o početný repertoár. Prispel najmä svojimi vlastnými skladbami: cirkevnou hudbou, symfóniami, hudbou ku školským hrám a podobne. O tri roky neskôr ho piaristi preložili do Kluže (dnešné Rumunsko), kde zotrval 16 rokov. Do Nitry sa Schreier vrátil v r. 1794 a pracoval tu ako profesor cirkevných dejín, teológie, orientálnych jazykov, hebrejčiny a gréčtiny. Jeho kariéra napredovala a v roku 1800 sa stal rektorom piaristického kolégia v Banskej Štiavnici. Na sklonku života sa vrátil do Nitry a v Nýrovciach, kam sa uchýlil v čase napoleonských vojen, zomrel. Jeho Missa Solemnis ex D sign. 85 sa v Diecéznom archíve v Nitre kompletne zachovala v odpise J. Vavrovitsa.
V tomto archíve sa nachádza aj jediné dielo katedrálneho organistu JOSEPHA VAVROVITSA (1751 – 1831), autora inventárnych zoznamov zo začiatku 19. storočia. Ide o súbor 20 drobných polonéz s názvom Pollonese sign. 58. Podľa štýlu zápisu možno usúdiť, že ide o súkromnú skicu diela samotného autora. Autentickosť tohto diela sa ešte nepodarilo s istotou potvrdiť, avšak Polonézy č. 2 a č. 6 sú takmer totožné s polonézami nemeckého organistu pôsobiaceho v Lipsku, Carla Immanuela Engela (1764 – 1795). Vavrovits bol aj na začiatku 19. storočia aktívnym katedrálnym regenschorim. Príležitostne vypomáhali dvaja chlapci (pueros) discantista a altista. Počet choralistov sa oproti koncu 18. storočia zredukoval na päť platených hudobníkov, choralistov. Menovite Choralista 1mo Josephus Pool, Choralista 2do Antonius Schroth, Choralista 3us Mathias Zlatnik, Choralista 4us Casparus Vagner, a napokon Choralista 5us Franciscus Czarda. V inventárnom zozname z roku 1814 je vložená listina, v ktorej Vavrovits upravuje pravidlá a podmienky pre účinkovanie hudobníkov na pohreboch a iných slávnostiach a zameriava sa na spravodlivosť vo finančnom odmeňovaní. Z listiny sa dozvedáme, že v prípade meškania na omšu (príchode po čítaniach) bude tento hudobník pokarhaný a nedostane zaplatené. Všetky úkony počas liturgie sú na slávu Božiu, sú verejne vykonávané, a preto je povinnosťou hudobníkov vynaložiť čo najväčšiu snahu, aby získali uznanie. V bode osem sa špecifikuje, že mzdu nemajú premárniť v krčmách a ak budú aj napriek tomu prichytení, čaká ich trest a môžu prísť o dvojnásobok svojej odmeny. Dokument si vyžadoval podpisy hudobníkov, avšak okrem Vavrovitsa sa tu iné mená nenachádzajú.
Z tvorby domácich velikánov sa v Diecéznom archíve v Nitre zachovala kasácia ANTONA ZIMMERMANNA (1741 – 1781) Cassatione ongherese (MúdZi, III/2: G3). Od roku 1776 bol v službách prímasa Uhorska, kardinála Josepha Batthyányho, ako umelecký riaditeľ, huslista a skladateľ. Na pokyn prímasa zostavil orchester, pre ktorý aj komponoval. V máji 1780 sa stal aj oficiálnym organistom Dómu sv. Martina v Bratislave. Počas svojho života bol obľúbeným a vyhľadávaným skladateľom, jeho diela vychádzali tlačou aj vo Viedni. Zimmermannova tvorba zahŕňa takmer 500 dokumentovaných notových prameňov, ktoré sú zoradené podľa hudobných druhov v tematickom katalógu Dariny Múdrej. Ich výskyt je rozsiahly v rámci viacerých európskych krajín, najviac boli rozšírené v Čechách a na Morave, kompozičné dielo A. Zimmermanna zarezonovalo aj na území Rakúska. V neposlednom rade sa jeho diela vyskytujú v početnom množstve v slovenských inštitúciách. Jeho Cassatione ongherese je sólová kasácia pre husle, ktorá pravdepodobne vznikla v rozmedzí rokov 1776 až 1780. Pomenovanie jednotlivých častí skladby evokuje inklináciu k programovosti tejto kompozície. V rámci všetkých častí sa stretávame s charakteristickými figúrami, ktoré môžu pripomínať Uhorsko. Napríklad využívanie bodkovaného rytmu, melodické inšpirácie z folklóru či lydické pasáže. Poznámka „di ogni Sorte“ na zachovanom exemplári skladby z Nitry upozorňuje, že sú to rôzne hudobné skladby. Tým ale nie je myslená formová stránka diela, ale skôr výrazová.
Hudobný život na nitrianskom hrade zaznamenal na začiatku 19. storočia svoj vrchol. Inventárne zoznamy Nitrianskeho katedrálneho chrámu zo začiatku 19. storočia uvádzajú Index Instrumentorum s 80 nástrojmi, čo je naozaj bohatý inštrumentár. Okrem štandardných sláčikových, dychových a klávesových nástrojov sa stretávame aj s evidovanými Luna Turcica či Tamboro Turco. Najvýraznejšie zastúpenie v inventároch z tohto obdobia vykazujú skladatelia viedensko-rakúskeho okruhu, a to aj čo do počtu zachovaných hudobnín. Druhým najväčším vplyvom hudobného života na nitrianskom hrade boli skladatelia z Čiech, Moravy a Sliezska. Charles Burney vo svojom hudobnom cestopise z 18. storočia píše: „Vo Viedni žije skutočne toľko skladateľov a výkonných umelcov, že toto mesto právom nesie názov hlavného strediska nemeckej hudby. Aby si to čitateľ ujasnil, krátko zopakujem, čo som tu počul a videl. Uvediem však len mená: Hasse, Gluck, Gassmann, Wagenseil, Salieri, Hofmann, Haydn, Ditters, Vaňhal a Huber – všetko veľkí skladatelia. Symfónie a kvartetá posledných piatich autorov patria pravdepodobne k najdokonalejším skladbám pre husle, aké boli vôbec napísané.“ [Burney, s. 275] V nitrianskych inventároch je početne (31 diel) zastúpené aj dielo rakúskeho skladateľa a regenschoriho viedenského Dómu sv. Štefana, LEOPOLDA HOFMANNA (1738 – 1793), z ktorého tvorby sa okrem iného zachovalo Fermate al Concertino sign. 41 pre sólové husle a violončelo. Svetskú tvorbu českých skladateľov z obdobia klasicizmu reprezentujú tri (z pôvodne evidovaných 20) zachované skladby VÁCLAVA PICHLA (1741 – 1805) Sinfonia in D (ZakP 4) s podtitulom Saturnus, ktorá zaznie aj na nahrávke, Sinfonia in C (ZakP 9) a Sinfonia in D (ZakP 16). V Nitre znela aj hudba talianskych skladateľov. Zachovala sa ária Catoneho (tenor) Va’, ritorna al tuo tiranno z opery, resp. z dramma per musica Catone in Utica NICCOLU PICCINNIHO (1728 – 1800) na libreto Pietra Metastasia. Dielo je pôvodne v talianskom jazyku, ale notový materiál z Nitry obsahuje aj menej známu latinskú verziu textu, ktorú uvádzame na našom albume.
V 20. rokoch 19. storočia evidujú inventárne zoznamy hudobnín v nitrianskej katedrále prírastok vyše 60 skladieb. Potom sa tento ohromný klasicistický hudobný fond z evidencie inventárnych zoznamov v druhej polovici 19. storočia vytráca. Z tejto záverečnej fázy sa zachovala veľká časť diela IGNAZA ALOYSA HUBLERA (18./19. stor.), pochádzajúceho z Moravy. V januári roku 1822 sa v Nitre zosobášil s Annou Fingermannovou, ktorá bola rovnakého pôvodu. V septembri toho roku sa im narodila dcéra Maria Anna a o tri roky neskôr syn Carl Johann. Počas rozsiahlej epidémie cholery v Nitre (1831) mu zomrela manželka i dcéra. Hubler sa aktívne zapájal do hudobného života v Nitre, predovšetkým na hrade. Spieval na bohoslužbách pri slávnostných príležitostiach. Ako skladateľ sa sústreďoval na cirkevnú produkciu, ktorá si našla uplatnenie aj za hranicami Nitry. Takýto úspech zaznamenala aj jeho Missa brevis ex E. V katolíckom cirkevnom prostredí missa brevis väčšinou obsahuje kompletné ordinárium, skrátené časti textu či menšie nástrojové obsadenie. Jej ďalším typickým prvkom môže byť aj rôzny text spievaný jednotlivými hlasmi súčasne, ale aj časť Benedictus koncipovaná ako ária. Definícia tohto druhu je niekedy problematická, keďže sa označenie „brevis“ mohlo vzťahovať iba na dĺžku omše, aj keď bol text odspievaný celý. Hublerova omša je učebnicovým príkladom podobného druhu, krátkej omše, akú skladali vrcholní predstavitelia obdobia klasicizmu. Obsahuje všetky časti ordinária, texty pri častiach Gloria a Credo sú skrátené a v niektorých pasážach spieva bas súčasne iný text ako zvyšné hlasy. Obsadenie je pre štyri vokálne hlasy, 1. a 2. husle a organ (číslovaný bas). Interpretačne je tak kompozícia omnoho využiteľnejšia. Domnievame sa, že Hubler musel poznať omšovú tvorbu velikánov ako Haydn a Mozart. Ich omše boli na našom území, a v Nitre špeciálne, pomerne rozšírené. Azda mu do určitej miery mohli byť aj predlohou, čo sa týka riešenia formy. Tak ako vnímame sklony k opernému štýlu v Mozartových omšiach, aj v Hublerovom diele cítiť podobné vplyvy, napríklad v časti Benedictus (A dur), ktorá je u Hublera koncipovaná ako ária da capo pre sólový tenor.
Jozef Kompánek vo svojom diele Nitra. Nástin dejepisný, miestopisný a vzdelanostný z roku 1895 píše: „…Bolo slavné Veni Sancte a na druhý deň slavná intronizácia, na ktorej p. Leopold Dušinský, riaditeľ chóru katedrálneho, svojimi novými komposiciami, plnými ducha, prekvapujúcimi svojou harmóniou, svojím úchvatom skutočne uchvátil nás k pobožnosti, ale aj k obdivovaniu jeho tvorby. Ad multos annos!“ [Kompánek, s. 119-120]
LEOPOLD DUŠINSKÝ (1833 – 1911) navštevoval organovú školu v Prahe (pedagóg Karel F. Pitsch). Po štúdiách prišiel na Slovensko a krátky čas pôsobil ako učiteľ organista v Bánovciach nad Bebravou. Roku 1863 smerovala jeho cesta do Nitry, kde sa neskôr stal regenschorim Katedrály sv. Emeráma. Dušinského činnosť sa spočiatku najviac sústreďovala v katedrále, kde pôsobil ako pedagóg a dirigent katedrálneho zboru, pod názvom Miešaný cirkevný hudobný zbor a orchester. Popritom sa venoval aj skladateľskej činnosti, jeho graduále Timete Dominum pre sólový hlas so sprievodom organa sa nachádza v Hudobnom múzeu Slovenského národného múzea (MUS XIV 1) a okrem svojich vlastných diel upravoval aj sakrálne hudobné skladby. Autorka diplomovej práce o Dušinského tvorbe Helena Zsilinszká opisuje, ako sa aktívne zapájal aj do organizovania hudobných akadémií a večierkov. Bol nielen šikovným skladateľom a dirigentom, ale aj učiteľom klavíra a huslí. V roku 1894 sa stal druhým organistom a choralistom v Katedrálnom chráme Bohumil Štetka, ktorý študoval u Antonína Dvořáka. Po Dušinského smrti sa stal jeho nástupcom v chráme sv. Emeráma.
Magdaléna Stýblová
