Collection of Annae Szirmay-Keczer

Zbierka piesní a tancov Anny Szirmay-Keczerovej
nepatrí len k najstarším pamiatkam hudby, pri ktorej sa zabávala uhorská šľachta, ale môžeme ju súčasne zaradiť k najvýznamnejším pamiatkam barokovej hudby z územia dnešného Slovenska. Medzi verejnosťou je zbierka stále známa aj ako Melodiarium Anny Szirmay-Keczerovej. Toto staršie pomenovanie získala od Jozefa Kresánka, ktorý prvý podrobne analyzoval jej obsah. V roku 1967 pripravil edíciu pamiatky pre vydavateľstvo OPUS, v ktorej úvode naznačil, že autorstvo Anny Szirmay-Keczerovej je nepravdepodobné. Druhým zásadným prínosom jeho bádania bol analytický prístup k jej obsahu. Otázky pôvodu zbierky a štýlu nápevov sa stali smerodajnými aj pri výbere, spracovaní a naštudovaní repertoáru súborom Solamente naturali. Rukopis zbierky doručil v roku 1867 do Matice slovenskej evanjelický farár, horlivý vlastenec a zberateľ Karol Szereday. Na základe novších výskumov možno tvrdiť, že vyhotovil i titulnú stranu s nápisom Nápevy starých slovenských zpjevanek od urozené Anny Szirmay rozené Keczer roku 1625 –1630. Analýza Viliama Deckera ukázala, že papier, na ktorom je zbierka zapísaná, pochádza zo Spišskej Teplice, kde bol vyrobený začiatkom 18. storočia. Z pozostalosti syna Anny Szirmay-Keczerovej Ondreja sa dozvedáme, že jeho matka zomrela 19. augusta 1695 vo veku približne osemdesiat rokov v rodovom sídle v Sziney na území dnešného Maďarska. Žila teda približne medzi rokmi 1615 –1695 a autorstvo zbierky jej prisúdiť nemožno. Nedá sa však vylúčiť súvis pamiatky s rodmi Keczer a hornouhorskej vetvy rodu Szirmay. Konkordancie zaznamenaných nápevov umožňujú nielen zaujímavé porovnanie s repertoárom ostatných zbierok z územia dnešného Slovenska (Uhrovská zbierka I. z roku 1730, no najmä Zborník Eleonóry Susanny Lányiovej z roku 1729), ale aj spresnenie datovania pamiatky. Možno predpokladať, že zbierka vznikla ešte pred rokom 1720. Zo zmienených prameňov je jednoznačne najstaršou a podľa všetkého predstavovala rešpektovaný zdroj konkordancií. Pri množstve incipitov je totiž poznámka Scribe alebo NB, čo mohlo znamenať požiadavku na odpis daného nápevu. Vďaka týmto označeniam, nachádzajúcim sa vo všetkých troch pamiatkach, môžeme tvrdiť, že vtedajšia drobná šľachta (väčšinou v opozícii voči habsburskému dvoru) pestovala podobný spôsob kratochvíle. Možno tiež predpokladať, že hudobný materiál Zbierky Anny Szirmay-Keczerovej je dedičstvom generácií a podľa všetkého znel i na dvore jej potomkov počas slávností a tanečných zábav.
Pre naštudovanie vybraných piesní a tancov súborom Solamente naturali malo rozhodujúci vplyv hlavne určenie teritória a príležitostí, kde mohla táto hudba znieť. Podľa mojich hypotéz možno ako miesto pôvodu vyradiť regióny Zemplína a Šariša, ku ktorým sa viaže pôsobenie Anny Szirmay-Keczerovej a jej potomkov. Vylúčiť môžeme aj tvrdenie Jozefa Kresánka, že autorstvo by sa dalo pripisovať Keczerovej vnukovi Tomášovi (syn druhorodeného Mikuláša), ktorý bol s manželkou Klárou pánom toryského kaštieľa. Tomáš v roku 1719 prebudoval tento pôvodný stredoveký hrad na humanistické prepychové sídlo a zároveň kultúrne centrum Hornej Torysy. Zamestnával aj 38-členný vokálno-inštrumentálny súbor, pričom bol známy záujmom o aktuálne hudobné dianie. Dvor bol odrazom západoeurópskeho životného štýlu, možno sa preto domnievať, že tu zneli najnovšie vokálno-inštrumentálne diela Matthesona či Händla, ťažko teda predpokladať štylistickú príbuznosť a orientáciu na staršiu hudobnú tradíciu.
Zdá sa, že kľúčovým faktom k lokalizovaniu zbierky je informácia o bratovi Anny, Ambrózovi, ktorý bol komorníkom Štefana Thökölyho a ktorý zaznamenal niekoľko údajov o tancovačkách na Thökölyho dvore v Kežmarku. Najviac z nich pochádza z rokov 1655 a 1666, o jednej z nich píše: „Gróf (Štefan Thököly) večeral osve, ale po večeri, vyobliekajúc mladé panie do sedliackych šiat, zavolajúc k tomu môjho pána Ondreja Keczera, vášnivo ich vytancoval môj pán gróf.“ Ondrej Keczer, Annin brat, bol spolu s dvomi synmi a švagrom popravený v Prešove roku 1687 po Prešovskom krvavom súde. Boli označení za spolupracovníkov Imricha Thökölyho pri príprave zvrhnutia uhorského kráľa Leopolda I. Thökölyovské sídlo – Kežmarský hrad – sa javí ako potenciálne najpravdepodobnejšia lokalita dobového využitia zbierky. Nasvedčuje tomu i štýl jednotlivých nápevov, kde môžeme vedľa seba naraziť aj na piesne s výrazným vplyvom osmanskej kultúry (Kresánek ich označuje ako janičiarske), piesne umelé s vplyvmi štýlu poľskej šľachty (Kresánek ich označuje ako polonézy a mazúrky), ale aj tzv. piesne ľudové označené incipitmi poľského dialektu alebo nejakej formy starého spišského nárečia. Piesne s výrazným vplyvom osmanského štýlu (Balkanoty) možno podľa mojich odhadov radiť medzi najstaršie v kolekcii (za zmienku stojí fakt, že Štefan Thököly I. bojoval v protitureckom odboji). Možno by sa dalo uvažovať aj o Kresánkovej hypotéze lokalizovať zbierku na územie Liptova. Robí tak na základe ľudových piesní, ktoré sa najviac viažu k tomuto regiónu. Kežmarok bol v 17. a 18. storočí centrom stavovských povstaní. Najpočetnejšie skupiny sa zorganizovali do kuruckého vojska, no v súpise dobrovoľne hlásiacich sa bojovníkov u Imricha Thökölyho nachádzame okrem mena aj pôvod „Liptak“ (z Liptova), „Lemko“ (Rusín). Do kategórie piesní radových vojakov patria aj tzv. hajdúske piesne, ktoré tvoria výraznú časť zbierky. Hajdúske piesne zo Zbierky Anny Szirmay-Keczerovej reprezentujú veľmi špecifický typ vojenskej piesne. Vychádzajú zo staršej pastierskej tradície, väčšina vojakov pochádzala z pastierskeho prostredia. Najlepším príkladom piesne tohto typu je v zbierke niekoľko variantov známeho nápevu Po valašsky od zeme, ktorého prvé podoby môžeme nájsť už koncom 14. storočia v zápisoch Mnícha zo Salzburgu pod názvom Das Kühhorn.
Zbierka Anny Szirmay-Keczerovej je písaná (podobne ako Uhrovská zbierka I.) pre prvého huslistu. Podľa dobovej praxe sa na šľachtických dvoroch zamestnával musicalis principale, ktorý pre šľachtica vyberal kapelu, z melódií mu ale na jeho požiadanie musel vedieť vyhotoviť odpis, prípadne vytvoriť novú verziu. Vedúcich muzikantov (akýchsi primášov) si šľachtici vyberali na základe schopnosti variovať. Zvyšok kapely pozostával zrejme zväčša z ľudových muzikantov. Preto je asi najpravdepodobnejším základom dvornej kapely hornouhorského šľachtica tzv. sláčiková štvorka.
So Solamente naturali sa pri naštudovaní zbierky opierame o regionálne inštrumentálne špecifiká jednotlivých melódií. Ide teda o akúsi dobovú, ale aj regionálnu rekonštrukciu. Ako už bolo naznačené, piesne viažuce sa na osmanskú kultúru sú najstaršie, preto k sláčikovým nástrojom pridávame šalmaje (ktoré boli súčasťou tureckej armádnej hudby), daf a iné perkusijné nástroje. Sedmohradský vplyv reprezentuje kob-oz (sedmohradská lutna), ale aj citara. Netreba zabúdať ani na vplyv cigánskych hudobníkov, keďže ide o obdobie, v ktorom sú známi prví profesionálni muzikanti rómskeho pôvodu. Zo záznamov Andreja Keczera vieme, že zamestnával „dudas- Cigányi, hegedő- Cigányi“. Významným orchestračným kontrastom zachyteným na nahrávke je generačná výmena nástrojových tanečných skupín. Ako archaický spôsob sprievodnej tanečnej hudby sa používali píšťalkové kapely, ktoré v renesancii vo väčšine Európy predstavovali najpopulárnejšiu hudbu do tanca. Tie následne vytlačili gajdošské kapely (gajdošská trojka) a nakoniec sláčikové, v interpretácii ktorých sú spracované menuety a polonézy zbierky. Predstavovali najušľachtilejší štýl a na dvore šľachty sa stali obľúbenými. Píšťalkové kapely sú podobne ako gajdošské trojky známe aj z regiónu vzniku zbierky a výnimočne sa vyskytujú i dnes na Hornom Liptove, Spiši, Zamagurí či na Podhalí. Mnohí doboví cestopisci (medzi nimi i D. G. Speer) vo svojich správach z ciest opisujú poľské kapely typické práve „pestrosťou hlasov, čo umožňovalo súznenie sláčikových nástrojov a gájd“. Gajdy boli i významnou súčasťou krakovskej kráľovskej kapely, kde sa s nimi možno stretnúť až do polovice 19. storočia.
Zbierka Anny Szirmay-Keczerovej je výnimočná nielen svojou štýlovou diferencovanosťou, ale aj faktom, že reprezentuje región so rozmanitými národnostnými vplyvmi. Čo ju ešte naviac odlišuje od prvej Uhrovskej zbierky, je vplyv poľský a čiastočne aj vplyv Saska. Posledný sa viaže práve k spišskému meštianstvu a k evanjelickému lýceu v Kežmarku, či k humanistickej škole v Strážkach. Kaštieľ v Strážkach sa stáva jedným z posledných možných lokalít, s ktorými sa zbierka spája. V roku 1808 ho vymretím rodu Horváth-Stansith po meči vyženil Keczerovej pravnuk Andrej svadbou s Annou Máriou Horváth-Stansithovou, zanietenou čembalovou virtuózkou. Rodina tak potvrdila aj svoje vzťahy s poľskou šľachtou po vetve Mednyánszkých (Medňanských). Saský vplyv prináša aj nový hudobný štýl v podobe domáceho meštianskeho muzicírovania pri klávesovom nástroji. Dokazuje to i mladší Zborník Eleonóry Susanny Lányiovej, ktorá síce obsahuje početné konkordancie zo Zbierky Anny Szirmay-Keczerovej, no v prepise už nie pre kapelu primáša, ale pre dve ruky na klávesovom nástroji. Azda nie je náhoda, že aj táto druhá zbierka je lokalizovaná do Kežmarku, čo len potvrdzuje zaradenie Zbierky Anny Szirmay-Keczerovej do prostredia Horného Spiša. Na dvoroch dochádza k štýlovej zmene, nemecké meštianstvo tlačí do popredia nové prúdy a klasicistický, galantný štýl. Svedčí o tom i druhá Uhrovská zbierka, v ktorej sa menuet na našom území javí ako prevažujúca forma. Zbierka piesní a tancov Anny Szirmay-Keczerovej prináša obraz hudobného života šľachty žijúcej na území dnešného Slovenska. V porovnaní s Uhrovskou zbierkou je v nej silnejší vplyv štylizovanej umelej hudby. Repertoár prvej Uhrovskej zbierky predstavuje širokú škálu hudby viacerých národov, či nových štýlov odrážajúcich sa v dobovej hudbe. V porovnaní s tým sa Melodiarium viaže výlučne k autentickému typu istého štýlu, ktorý je typický pre rodinu Keczerovcov a následne Szirmayovcov. Zbierka nám ponúka bohatú autentickú výpoveď o domácich vplyvoch (severné regióny Slovenska – najmä Liptov a Spiš) i o štýlových vplyvoch Poľska a poľskej šľachty. 

Michal Paľko