Liptovský Hrádok vznikol ako osada v okolí hradu Hrádok, ktorý sa prvýkrát spomína v roku 1341 ako Wywar, neskôr ako Novum Castrum. Dal ho postaviť magister Donč, župan Zvolenského komitátu. Pod názvom Haraduk sa prvýkrát objavuje v roku 1360. Úlohou hradu bola ochrana obchodnej cesty vedúcej do Spiša a bolo tu aj sídlo hrádockého panstva, pod ktorého správu patrili viaceré okolité dediny. V druhej polovici 14. storočia hrad a panstvo vlastnil Juraj Bebek z Plešivca, neskôr Mikuláš Gorjansky, Peter z Brezovice, Ladislav Rikolf zo Šarišskej Kamenice, Peter Komorovský, Pongrác z Mikuláša, Matej Trnka z Ratibořan, Zápoľskovci, Turzovci, Ľudovít Pekry a Balašovci. Od začiatku 17. storočia bola spoluvlastníčkou hradu a panstva v rámci držby viacerých majiteľov Magdaléna Zaiová, ktorá dala so svojím mužom Mikulášom Šándorfym hrad prestavať a okolo neho postaviť kaštieľ. V rokoch 1623 – 1703 dostali hrad aj s panstvom do vlastníctva Ostrožičovci. V roku 1703 ho kúpili Liechtensteinovci. Nakoniec hrad aj s panstvom v roku 1731 odkúpila kráľovská komora od kniežaťa Emanuela Liechtensteina za 170 tisíc zlatých. Po predaji Hrádku bolo panstvo dočasne spravované vedením soľného úradu, ktorý bol spolu so skladmi postavený pri Váhu s dovolením kniežaťa Liechtensteina v roku 1728.
Od druhej polovice 30. rokov 18. storočia v týchto priestoroch sídlila kancelária kráľovskej komory, spravujúca Hrádocké komorské panstvo.
V roku 1762 sa k Hrádockému komorskému panstvu pričlenilo aj rozsiahle domínium Likavy, ktoré tiež získala kráľovská komora. Aj keď sa činnosť panstva viac zameriavala na lesníctvo a obchod s drevom, spočiatku ostal v prevádzke aj pôvodný majer pri hrade spolu s mlynom, pivovarom a rybníkom. Od 50. rokov 18. storočia sa začalo intenzívnejšie a efektívnejšie využívať drevo a postupne sa drevárstvo stalo hlavným hospodárskym odvetvím priemyslu Hrádku a celého horného Liptova. Barón Geusau v roku 1767 doviezol do Liptovského Hrádku prvé píly na rezanie stromov. Takzvanú Nižnú pílu vybudovali v Liptovskom Hrádku v roku 1768 a prvý drvič kôry sa objavil v roku 1792. Prvú horáreň na Čiernom Váhu postavili v roku 1773. V poslednej tretine 18. storočia vznikli dve menšie drevárske osady Svarín a Čierny Váh.
V roku 1786 dalo panstvo zamerať lesný majetok a vyhotoviť lesné mapy. V roku 1792 bola medzi Liptovským Hrádkom a Kráľovou Lehotou na území zvanom Podjacková postavená vysoká pec (maša), slúžiaca na vytápanie železnej rudy dreveným uhlím získaným výrobou z dreva okolitých erárnych lesov. V roku 1792 bol neďaleko Pod Úpnou postavený aj medený hámor. Tam sa medená ruda spracovala na platne a tieto sa splavovali na pltiach dolu Váhom až do Dunaja.
Rímskokatolícky kostol zasvätený Navštíveniu Panny Márie bol postavený v klasicistickom štýle v roku 1790. Až do udelenia mestských výsad na začiatku 19. storočia nemala osada vlastnú administratívu, zastupovalo ju komorské panstvo. Hrádocké panstvo rozvinulo ťažbu železnej a medenej rudy v okolí a na ich spracovanie dalo postaviť hámre v blízkej osade Maša a Malužinej. Ťažba a spracovanie rúd tvorili spolu s drevárskym priemyslom hlavné zamestnanie tunajších obyvateľov.
V roku 1795 sa prefektom panstva stal Franz Wisner (tiež Wissner) z Morgensternu. Mal zásluhy na postavení vodných hatí v Malužinej v roku 1799, vo Svaríne v roku 1800, na zriadení lesníckej školy v Liptovskom Hrádku v roku 1796, ktorá bola prvá v Uhorsku, na budovaní mostov, rímsko-katolíckeho kostola v Liptovskom Hrádku. Aj s jeho pričinením bol Liptovský Hrádok cisárom povýšený v roku 1805 na komorské mestečko.
Pričinil sa aj o kultúrne pozdvihnutie rodiaceho sa mestečka. V rokoch 1804 – 1805 bola na podnet komorského panstva postavená v Liptovskom Hrádku, v lokalite, ktorá sa dodnes nazýva Fabriky, továreň na výrobu pechotných pušiek, husárskych karabín a pištolí.
Vývoj panstva zabrzdil v roku 1803 veľký požiar hradu a kaštieľa. Zástupcovia panstva sa po tejto pohrome rozhodli, že obnovia len novšie časti, t. j. kaštieľ, pričom stredoveký hrad ostal od tohto roku v ruinách. Neostalo však len pri tejto pohrome. V daždivom lete roku 1813 došlo ku katastrofálnej povodni. Voda zničila komorské
Kavuljak (1885 – 1952), básnik Bohuslav Klimo Hájomil (1882 – 1952), básnik Janko Matúška (1821 – 1877), lekár a spisovateľ Albert Škarvan (1869 – 1926).
Peter Vítek
Musica Hradekiensis Liptovský Hrádok
Idea edície nahrávok Urbs Musicum Archivum (UMA), v ktorej vám chceme postupne predstaviť históriu hudobného života v slovenských mestách, dozrievala počas tridsiatich rokov môjho prehlbujúceho sa vzťahu so starou hudbou. Kedysi pred rokmi sme v dome profesora Jána (Hansiho) Albrechta s priateľmi a neskôr kolegami zo súboru Musica aeterna s nadšením prehrávali rad za radom všetky noty z Hansiho skrine, diela známe i neznáme, medzi nimi aj skladby viažuce sa k našej histórii. Vtedy som ešte netušil, ako veľmi ma tieto neznáme zbierky a zabudnutí skladatelia začnú priťahovať; keď sa dnes pozriem na nahrávky Solamente naturali, musím skonštatovať, že väčšina z nich oživuje diela spojené s naším kultúrnym priestorom.
Musel som si preto položiť otázku: Prečo? Odpoveď je určite subjektívna, pritom úprimná. Keď prechádzam Slovenskom, vnímam v každom meste tie starobylé budovy, kostoly, námestia, kaštiele, hradby a pozorujem, ako sa ľudkovia v nich pokojne prechádzajú netušiac, že pred tristo či štyristo rokmi tu takto kráčali mnohí z ich predkov … Vtedy začnem pociťovať túžbu zistiť, aká hudba znela v týchto starých domoch či kostoloch, vyniesť ju zo zaprášených archívov na svetlo a zahrať pre týchto ľudí tak, aby v nich krása a tajomstvo dávnej minulosti skryté v tónoch vyvolali pocit, že sa zastavil čas, a aby potom precitli s jemným úsmevom na tvári a myšlienkou: „Toto je hudba nášho mesta …“
Miloš Valent
Je pre nás veľkým šťastím, že sa takmer v každom našom meste zachoval hudobný archív. V úzkej spolupráci so Slovenským národným múzeom -Hudobným múzeom a muzikológmi budeme tieto archívy postupne sprístupňovať na nahrávkach i koncertoch v rôznych mestách, práve tam, kde hudba z nich kedysi dávno znela.
