Thesaurus hebrejských orientálnych melódií Výber zo VI., VIII., IX. a X. zväzku
Výber zo zbierky Thesaurus hebrejských orientálnych melódií Abrahama Zvi Idelsohna v interpretácii súboru Solamente Naturali otvárame azda jedným z najstarších zápisov tejto zbierky, a to intonačnými nápevmi Abrahama Sagriho z roku 1600. S pomocou týchto intonačných nápevov (te’ amim) pre spev Knihy žalmov sme zrekonštruovali Žalm 136 (Ďakujte Hospodinovi, lebo je dobrý, lebo Jeho milosrdenstvo trvá naveky). Sagri pôsobil ako kantor kongregácie v Casale Monferrato. Stál v opozícii voči inovátorom talianskej synagogálnej renesancie (Rossi, Massarano, Civita), ktorí zavádzali do liturgie nový hudobný štýl ovplyvnený viachlasom ars novy a talianskym duchovným štýlom. Sagri bol zástancom ranej synagogálnej intonácie liturgických textov. Túto aj znotoval, čím vlastne vytvoril prvú kompiláciu intonačných manier jednotlivých znakov (te’ amim) používaných vo vtedajšej aškenázskej tradícii. Rukopis zhotovil zrejme okolo roku 1600 pre svojho učňa Jacoba Finziho.
Na rekonštrukciu Žalmu 136 podľa Sagriho nadväzuje jediná dochovaná skladba Johanna Stephana Rittangela. Johann Stephan Rittangel (1606–1652) je azda jednou z najkontroverznejších židovských osobností včasného novoveku. Narodil sa vo Forscheime v židovskej rodine. Ako mladík konvertoval na kresťanstvo rímsko-katolíckeho obradu. Neskôr sa stal kalvínom, až napokon vstúpil do protestantskej luteránskej cirkvi. Pôsobil ako profesor orientalistiky v Königsbergu (dnešnom Kaliningrade). Jeho blízke kontakty s komunitou karaitských Židov ho pravdepodobne priviedli k publikovaniu jedného z jeho významnejších diel, Libra veritatis, ktoré obsahuje aj Hagadu, teda rozprávanie o pesachovom zázraku. Práve z jeho Hagady 1644 pochádza nápev Ki lo naeh, Ki lo Yae (Pretože Mu to náleží, pretože Mu je to správne. Pretože Všemohúci Mu náleží).
Spomedzi kantorov najvýznamnejších židovských kongregácií Európy konca 18. storočia azda najviac vyčnieval Jsrael Lovy (1773, Schottland, blízko dnešného Gdanska – 1832, Paríž). Medzi kantormi je tiež známy pod menom Israel Glogauer, alebo neskôr tiež Reb Israel Fürth. Lovy strávil detstvo v poľskom Głogówe. Už v ranej mladosti Lovy založil skupinu spevákov, s ktorými podnikali synagogálne koncerty v rámci celej strednej Európy. Po koncerte vo Fürthe prijal na základe ponuky miestnej židovskej obce miesto kantora. Tu nastal jeho najväčší umelecký a osobnostný rast. Venoval sa tu štúdiu hry na klavíri, husliach a violončele, horlivo študoval a aktívne hrával najmä Mozartove a Haydnove diela. Bol basbarytónom so spodným rozsahom až po basové F, ale jasnej tenorovej farby a s priezračným registrom hornej tenorovej polohy. Vo Fürthe skomponoval 65 skladieb. Z nich pochádzajú aj štyri nápevy, ktoré uvádzame na tomto CD. Hoôchĕz je typickou skladbou, ktorá má pripraviť dušu na prežívanie vysokých sviatkov. Tradičný nápev spievaný počas vysokých sviatkov (Roš ha-šana, Jom kipur) Ovinu malkĕnu predstavuje ideálny príklad hudobného inovátorstva tohto výnimočného kantora. Kĕdusho, časť modlitby v stoji (amidah) určená zrejme pre vysoké sviatky, je typickým príkladom chorálneho dialógu synagogálnej hudby tohto obdobia. Suitu uzatvára Allegro, ktoré azda najviac charakterizuje Lovyho obdiv Haydnovho jazyka a zároveň dokumentuje jeho husľové interpretačné maniere. Lovy bol aj činným koncertným spevákom. Interpretoval hlavne Mozartove a Haydnove diela. Dokonca na pozvanie kráľa Bavorska Maximiliána Jozefa dostal ako prvý Žid v Nemecku výnimku nočného pobytu v Norimbergu. Pre kráľa spieval part sólového tenoru Haydnovho Stvorenia. Každoročne v Norimbergu usporadúval koncerty so sprievodom dvoch spevákov od roku 1799 až do svojho odchodu z Fürthu v roku 1809. V roku 1818 sa mu konečne podarilo preniknúť do umeleckých kruhov v Paríži, kde sa stal uznávaným spevákom a neskôr kantorom novej Veľkej synagógy v Paríži na Rue Notre Dame de Nazareth. Ako prvý v dejinách synagogálnej hudby založil moderný štvorhlasný zbor, ktorý tu pôsobil až do jeho smrti v roku 1832.
Židovská obec vo Fürthe patrila v tých časoch medzi najbohatšie v Nemecku. Dávala veľký dôraz na hudobný priebeh liturgie. Vďaka týmto tendenciám nachádzame prvé výnimky zo zákazu používania nástrojov v rámci liturgie, čo viedlo až k vzniku právneho statusu klezmera, muzikanta v službách obce. Vo Fürthe vyšiel nákladom židovskej obce aj spevník neliturgických piesní, Simchat HaNefesh (Radosť duše). Obsahuje 13 nápevov so zábavným mravoučným textom, týkajúcim sa Šabatu, sviatkov cyklu roka či rôznych udalostí židovského života. Knihu napísal Reb Elchonon Henle Kirchhain. Elchonon Henle ben Benjamin Wolf Kirchhain (1666 Kirchhain – 1757 Kirchhain), známy tiež ako Rabbi Henoch Wolfund, bol nemeckým rabínom, spisovateľom a moralistom. Na CD uvádzame suitu z piatich piesní vybraných z tohto spevníka. Prvý nápev Hochzeit und Beschneidung sa zvyčajne spieval pri vysokých sviatkoch (Roš ha-šana a Jom kipur) a na obriezkach. Brautlied je lyrickou výpoveďou nevesty, ktorá sľubuje nielen vernosť, ale aj dodržiavanie rituálnej čistoty voči manželovi. Obsahuje zároveň aj vyjednanie podmienok predmanželskej zmluvy (ketuby). Pieseň Chanukkah sa spieva počas sviatku Chanuky. Nasleduje melódia spievaná a hrávaná v období sviatku Pessach. Suitu uzatvára pieseň spätá so sviatkom Purim (opísaným v knihe Ester), ktorá má jasne chromaticky zakrivenú melodiku, pripomínajúcu stav opitosti. Je totiž halachickým príkazom počas tohto sviatku opiť sa do takej miery, až človek nie je schopný rozlíšiť medzi Hamanom (zlým hubiteľom židovského národa) a Ahašverošom (dobrým a šľachetným kráľom, ktorého láska k Ester zachránila židovský národ pred skazou). Pri interpretácii tejto piesne Solamente Naturali používa aj typický nástroj, ktorý je so sviatkom spojený, a to rapkáč (rash-rash). Do dnešných čias sa používa pri čítaní knihy Ester v synagógach, aby svojím rámusom prekryl meno Hamana, ktoré sa má vytratiť spomedzi ľudí.
Trojicu kantorských osobností uzatvára osobnosť Sholoma Friedeho. Sholom Friede (1783 Amsterdam – 1854 Amsterdam) bol považovaný za jedného z najprominentnejších kantorov začiatku 19. storočia. Mal vyhranený hudobný štýl a obdivoval chasidskú hudobnú tradíciu. Jeho hudobné dielo zahŕňa zhruba 200 nápevov, väčšinou v chasidskom štýle alebo s výraznými vplyvmi poľskej hudby. Suitu jeho skladieb otvára Kaddish, ktorý je typickým príkladom ranoreformovanej židovskej liturgie, so sprievodom organa. Kadiš ako kľúčová modlitba židovského žitia hovorí o upevňovaní jedinečnosti a absolútna božskej istoty. Kaddish strieda melódia Or chodosh (Nové svetlo). Je citeľne štylisticky vyššou umelou kompozíciou, ale chasidská inšpirácia je v nej viac než zrejmá. Wĕyishlach bĕrocho je jedinečnou Friedeho demonštráciou prelínania starej synagogálnej liturgie s chasidskou spontaneitou a nekonečnou eufóriou z Božej prítomnosti. Incipit Weyishlach je zrejme incipitom označujúcim konkrétnu kapitolu Tóry z 54 častí, na ktoré sa Tóra počas celoročného čítania v synagóge delí. Suitu uzatvára typicky chasidské Allegro.
Samotnú chasidskú tradíciu približuje samostatná suita, pozostávajúca z piesní Chasidov. Ako píše Idelsohn v predslove k desiatemu zväzku: „… tradícia východnej Európy zrodila ďalší špecifický druh židovskej hudby. Skupina Židov žijúcich v Poľsku a na Ukrajine vytvorila samostatný typ piesne, ktorý vo svojej podstate a štruktúre nemá ekvivalent v žiadnej hudobnej kultúre. Všeobecne ju nazývame chasidskou piesňou, pretože je stvorená z duše chasidizmu“. Je to nigun – pieseň bez slov. Podľa chasidskej filozofie text nedokáže vyjadriť to, čo číra melódia. S interpretáciou nigunov (piesní bez slov) sa stretávame v synagóge aj v rámci čítania liturgických textov. Typickou je však interpretácia za stolom, keď sa pri rôznych príležitostiach táto pieseň bez slov sprevádza hlasným búchaním o stôl alebo aj lavicu v synagóge za neustále sa zrýchľujúceho potlesku rúk. Zrýchľovanie a istá repetitívnosť je charakteristickým znakom tranzu duše chasida. Suitu zostavenú z chasidských melódií vybraných z Thesauru otvára Dem rebbins nign. Táto jedinečná kompozičná výpoveď sa pripisuje Rebbemu Shneor Salmanovi z Ljadi (1747 – 1813). Údajne tento nigun stvoril počas väznenia v Sankt Peterburgu v roku 1799. Nigun Joh ribbon olam je najstarším príkladom stredovekej židovskej mystickej poézie (pijut). Jeho autorstvo sa pripisujeho Rabbimu Israelovi Najarovi (1555 Damask – 1628 Cfad), ktorý je autorom okolo 650 pijutov. Je typickou mystickou modlitbou na šabatový predvečer a exemplárnym tzv. stolovým nigunom. Samotný text hovorí o potešení z velebenia mena všemohúceho Stvoriteľa všetkého, i toho, čo si človek nevie predstaviť. Nigun Joh ribbon olam strieda ďalší, zrejme ešte starší nigun, obľúbený v chasidských komunitách El yivne Hagalil (Najvyšší znovu vybuduje Galileu). Andante X./ 160. je typickou inštrumentálnou adaptáciou chasidského nigunu. Klezmerská tradícia začiatku 19. storočia z veľkej časti stojí na koreňoch vychádzajúcich z nigunu. Teka beshofor a Ovinu Malkeinu sú príkladmi chasidskej liturgie. Šofar je jediným nástrojom, ktorý sa zachoval z čias jeruzalemského chrámu. Chasidský nápev modlitby Ovinu malkeinu pretrval do dnešných čias a je súčasťou spevu mnohých, nielen chasidských komunít počas vysokých sviatkov. Posledné dve piesne suity chasidskej hudobnej tradície uzatvárajú akoby symbolicky dva tance (na zakončenie pôstneho obdobia vysokých sviatkov). Bamidbar yisauni (Vezieme sa po púšti) je charakteristickou piesňou Židov zotrvávajúcich v Palestíne, ktorá imituje spev Beduínov. Je typickým chlapským chasidským tancom v pomalom tempe. Túto pieseň strieda rýchla Hora bulharského charakteru (chasidský bulgar). Špeciálna a z hľadiska rekonštruovania starého židovského folklóru jedinečná je suita ženských piesní na zakončenie Šabatu (A gute woch!). Začína sa rituálom Havdalah (rozdelením medzi svätým: šabatom, a všedným: týždňom). Dá sa usudzovať, že bol určený na prednes ženou (nakoľko je v jidiš; ženy hebrejčinu viac-menej nepoužívali). Havdalu vedie žena v intimite domova a spolu s ďalšími ženami prechádza do oslavného kruhového chorovodu. Zaujímavá je pieseň Du sollst nit gein kein andere meidelach s typicky ženským refrénom tarararam ram. Text piesne Al ha sela (Na skalu) nám približuje známy obraz z Tóry, keď v púšti kanaánskej Mojžiš úderom svojej palice vydobyl vodu pre celý národ. Túto suitu z takmer výlučne ženských tancov na začiatok nového týždňa zakončuje virtuózne Allegro Mošeho Achlera (Eichlera). Bol významným a vyhľadávaným dvorným spevákom. Allegro je príkladom adaptácie umelej piesne východoeurópskych Židov do klezmerského repertoáru.
Nahrávku Solamente Naturali výberu z Thesauru A. Z. Idelsohna uzatvára suita maršov. Marš ako rytmická štruktúra sa stáva základným pôdorysom metrorytmického členenia klezmerského sprievodu. Veď aj pôsobenie muzikantov v klezmerských kapelách sa začína od hrania na pochodovom bubne; každý klezmer tých čias tým musel prejsť. Marshitz – suitu maršov – otvára intonácia Žalmu 126, ktorej autorom je Michal Josef Gusikov (1803 – 1837). Gusikov pochádzal zo Szklowa, kde v miestnom klezmerskom cechu nadobudol znalosť hry na flaute a cimbale. Preslávil sa najmä ako zhotoviteľ vlastného xylofónu, s ktorým aj uskutočňoval koncertné turné. Na základe virtuozity, s akou ovládal tento nástroj, ho dokonca Franz Liszt prirovnával k Paganinimu. Zachovala sa, žiaľ, len jedna jeho skladba Shir hamaalos (Pieseň vznesenia), intonácia Žalmu 126, ktorú pre sláčikový súbor v roku 1850 upravil Israel Rosenfeld. Dve piesne z deviateho zväzku Thesauru Die apikorsim mogen a Shelomo forgesunt reprezentujú typ novej židovskej umelej piesne. Autorstvo prvej z nich sa pripisuje Wölwelovi Ehrenkranzovi. Ehrenkranz reprezentuje tvorcov umelej jidiš piesne 19. storočia. Na druhej strane pieseň Shelomo forgesunt je typickým prejavom badchona, starejšieho, ktorý vedie svadbu. Suitu uzatvárajú nápevy azda najznámejšej židovskej piesne vôbec Hava nagila (Radujme sa a tešme), ktorá je pôvodným chasidským nigunom zo Sadigory (ako ju uvádza nahrávka v inštrumentálnej podobe). Nahrávku výberu z Idelsohnovho životného diela, Thesauru, ukončuje typická pieseň zo starej Palestíny Tumba – Tumba, ktorá využíva citoslovcia na vyjadrenie pohybu a rytmu.
V tomto výnimočnom projekte súbor Solamente Naturali siahol po výbere z najväčšej kolekcie židovskej hudby vôbec. Výnimočnosť projektu ešte zdôrazňuje fakt, že ponúka obraz o hudbe neovplyvnenej novoklezmerskou tradíciou, teda návrat k obdobiu pred 20. storočím. Židovskú hudobnú kultúru tvorí spleť mystických postupov týkajúcich sa všetkých aspektov židovskej spoločnosti (náboženského, politického, mystického, filozofického). Ide o unikátne rekonštrukcie starých, málo uvádzaných skladieb takmer zabudnutých autorov synagogálnej hudby, upravené pre barokový orchester s vyčlenenou sekciou originálnych nástrojov sólistického charakteru a spev.
