Pastorella vianočná hudba 18. – 19. storočia na Slovensku
Cirkev, žijúca v rytme liturgického roka, už od raného stredoveku každoročne slávila polnočnú omšu i ďalšie omše a pobožnosti vianočného obdobia – sviatkov Narodenia Ježiša Krista, Nativitate Jesu Christi. Ich neodmysliteľnou súčasťou bola hudba a jej príprava patrila k pravidelným povinnostiam chrámových hudobníkov. Vo všetkých chrámoch – od katedrálneho, v ktorom pôsobili profesionálni speváci a inštrumentalisti, až po vidiecky kostolík, kde hudbu zabezpečoval viac alebo menej školený kantor, prípadne skupina miestnych talentovanejších hudobných amatérov a žiakov školy – každoročne zneli vianočné hudobné produkcie. Ak vezmeme do úvahy sieť kostolov pokrývajúcu naše územie, dá sa predpokladať rozsahom úctyhodná produkcia a „spotreba“ tejto hudby.
Približne v polovici 17. storočia zasiahol do oblasti sakrálnej hudby prúd umeleckej tvorby označovanej ako pastorálna alebo pastorále a spojil sa s liturgiou a hudbou vianočného obdobia. Talianskym skladateľom sa pripisuje vytvorenie pastorálneho vianočného hudobného slovníka, ktorý si postupne osvojil zvyšok Európy. Na označenie tejto tvorby sa ujal pojem pastorela/pastorella, ktorý sa objavil v hudobnej terminológii začiatkom 17. storočia v Taliansku a používal sa najprv pre žáner hudobno-scénických idylických kompozícií, selaniek. Keď sa začiatkom 18. storočia doménou tohto pojmu stala pastorálna vianočná hudba, ostal napokon výhradne žánrovým termínom a používa sa na označenie chrámovej, spravidla vokálno-inštrumentálnej tvorby rôznych druhov a foriem, funkčne a tematicky spätej s Vianocami. Vianočná pastorela sa pestovala od konca 17. do 19. storočia a jej historická tradícia sa viaže predovšetkým k stredoeurópskym oblastiam s prevahou obyvateľstva rímskokatolíckeho vyznania, a to nemecky hovoriaceho (časť Nemecka, Rakúsko) a slovanského (Čechy, Morava, Slovensko, Poľsko). V iných oblastiach Európy sa vianočná hudba v podobe vianočnej pastorely nepestovala. Keďže pastorely boli určené na obdobie Vianoc, hrali sa v časovom intervale dvoch týždňov ich slávenia, t. j. od Štedrého večera 24. decembra do sviatku Zjavenia Pána 6. januára, ľudovo nazývaného Traja králi.
Jadro historických prameňov vianočného pastorálneho žánru na Slovensku tvoria predovšetkým notované rukopisy z 18. a čiastočne z 19. storočia. Zachovali sa jednotlivo alebo ako súčasť obsahu rôznych spevníkov a zborníkov chrámovej hudby.
Doba vzniku aj hustota výskytu pamiatok poukazujú na to, že žáner vianočnej pastorely sa na Slovensku pestoval súbežne s okolitými stredoeurópskymi krajinami od prvých desaťročí 18. storočia. Obdobím jej najväčšieho rozkvetu bola druhá polovica 18. storočia a prúd tvorby vianočnej pastorely prechádza približne od polovice 19. storočia do štádia doznievania.
Na tvorbe vianočnej pastorely u nás sa zúčastňovali skladatelia z prostredia reholí i svetskí skladatelia, a väčšinu jej poslucháčov tvorili obyvatelia menších miest a vidieka. Orientácia na ľudové prostredie sa najvýraznejšie prejavila u hudobníkov z františkánskej rehole. Práve v okruhu františkánskeho rádu dosiahla vianočná pastorela najväčšie rozšírenie.
V pastorelách sa zhudobňovali texty s tematikou narodenia Mesiáša Ježiša Krista. Udalosť Kristovho narodenia, zaznamenaná v druhej hlave Lukášovho evanjelia, poskytovala dosť možností na rozmanité formy hudobno-dramatického poňatia. V európskej vianočnej tradícii sa pomerne skoro ustálili hlavné typy tematických okruhov vychádzajúcich z biblického opisu betlehemskej udalosti, ktoré prešli aj do neskorších hudobných spracovaní vianočného námetu. Bolo to nočné zvestovanie radostnej udalosti anjelmi, budenie a rozhovor pastierov, scéna pri jasliach (poklona, tzv. ofera, spev) a príbeh o troch mudrcoch.
Na štýlovom stvárnení vianočnej pastorely domácej proveniencie sa prejavil kontext dobovej komponovanej chrámovej, ale i svetskej hudby. V časovom intervale od prelomu 17. a 18. storočia až po prvé dekády 19. storočia, ktorý možno označiť za éru vianočnej pastorely v strednej Európe, sa v európskom umení vystriedali tri historicko-kultúrne epochy: barok, klasicizmus a romantizmus.
Tieto štýlové zmeny sprevádzali aj zvláštne okolnosti, v ktorých zohral významnú úlohu príklon k ľudovému hudobnému mysleniu. S Vianocami sa odpradávna spájalo množstvo ľudových zvykov – betlehemské a jasličkové hry, obchôdzky, koledovanie. Na vidieku pastieri chodili pred polnočnou omšou po dedine, trúbili na rohoch a dlhých pastierskych trúbach, spievali vianočné piesne a koledy. Rozšírenie týchto ľudových obyčajov súvisí u nás s tzv. kolonizáciou na základe valašského práva, ktorá prebiehala v niekoľkých etapách už od 14. storočia a pokryla územie stredného a severného Slovenska až po Moravu (Valašsko). Osemnáste storočie bolo obdobím posledného rozkvetu pastierskeho, teda valašského stavu. Vianočná pastorálna tvorba žila v blízkosti ľudovej hudby a rozvíjala sa vo veľmi živom a plodnom kontakte s ľudovou (nielen hudobnou) tradíciou.
Pastorálne hudobné a textové znaky sa vyskytujú v skladbách rôznych druhov a foriem, rôzneho rozsahu a veľkosti obsadenia – sú medzi nimi prosté strofické piesne, árie, malé kantáty s inštrumentálnymi vstupmi, ale aj rozsiahlejšie vokálnoinštrumentálne skladby so sólami, a napokon rýdzo inštrumentálne skladby.
Jedným zo základných východísk pastorely bol taliansky pastorálny štýl, v rámci ktorého sa ustálili špecifické pastorálne konvencie. Patrila k nim plynulá kolísavá melodika relatívne malého rozsahu v pomalom tempe, jednoduché krátke melodické frázy, obľuba trojdobého metra, príklon k homofónnej faktúre a vedeniu hlasov v paralelných terciách; jednoduchá harmónia, organová zádrž a jej premiestňovanie na rôzne tonálne roviny. Takéto árie a inštrumentálne útvary v spojení s pastorálnou scenériou a melancholickou, dojímavou atmosférou dosiahli v 18. storočí veľkú obľubu (predpokladá sa, že boli základom známej vianočnej piesne Stille Nacht – Tichá noc). Hudobníci alpsko-karpatského priestoru prispeli do pastorálneho slovníka melodikou ovplyvnenou inštrumentálnou hudbou, ktorá uprednostňovala kvartové, kvintové a sextové skoky. Napokon, stredoeurópska vianočná pastorálna tradícia obsahuje oveľa viac prvkov príznačných pre jej vlastný osobitý štýl.
Pre naše pastorely je typický výrazný vplyv súčasnej ľudovej hudby a piesní najmä z pastierskeho, valašského prostredia. V pastorelách sa prejavoval v texte prítomnosťou slov i celých výjavov zo života pastierov, výskytom nárečových prvkov a celkovou názornosťou, stručnosťou a obrazovou konkrétnosťou zhudobnenej slovenskej textovej predlohy. V hudbe sa vplyv ľudovej piesne prejavil jednak včleňovaním takýchto piesní do pastorel, a jednak aj preberaním stavebných, melodických a rytmických prvkov ľudovej piesne a ľudovej inštrumentálnej hudby do pastorel.
Vianočný pastorálny žáner nebol jediný, v ktorom sa prejavila spätosť ľudovej a umelej hudby, ale nikdy počas liturgického roku sa ľudový hudobný živel neprejavil v takej miere a na takých rôznych stupňoch štylizácie ako práve počas Vianoc. Jeho prítomnosť bola azda najprimeranejším vyjadrením prostej vianočnej viery, dodal pastorelám energiu radosti, ktorá môže dnešného poslucháča prekvapiť.
Najstaršie známe rustikálne pastorely sú z roku 1735 a pochádzajú z františkánskeho kláštora v Nitre. Františkáni už niekoľko storočí stavali na Vianoce jasle a betlehemy, aby priblížili tajomstvo Vianoc bežnému človeku, a v tomto duchu venovali pozornosť aj vianočnej hudbe. Z františkánskych pamiatok vianočnej pastorely z 18. storočia vynikajú dva špeciálne zborníky určené na vianočné, respektíve adventné a vianočné obdobie: Harmonia pastoralis – Prosae Pastorales P. Juraja Zrunka OFM (1736 – 1789) z rokov 1766 – 1767 a Promptuarium chorale pro Tempore Adventus et Natalitiorum D[omini] N[ostri] Jesu Christi P. Paulína Bajana OFM (1721 – 1792) z roku 1780. Pastorely z Prosae pastorales a Promptuaria chorale sa opisom dostali do neskorších zborníkov, ktoré sú dokladom pestovania tohto repertoáru vo františkánskom prostredí najmenej počas siedmich desaťročí.
V predhovore jedného zo spevníkov Bajan uvádza, že doň pozbieral novšie i staršie piesne a upravil ich v duchu františkánskej jednoduchosti. Františkánske hudobné pamiatky z tohto obdobia obsahujú zápisy v najjednoduchšej forme organovej partičely – teda záznam jedného, prípadne dvoch spevných hlasov a organového bassa continua. Z ďalších nástrojov uprednostňovali dychové nástroje (klariny) pred sláčikovými a v ich neúplnom zbore chýbali vnútorné vokálne hlasy.
Larma Pastorum pro Nocte Natali Co se delá chaso (23) z Bajanovho spevníka Promptuarium Chorale pozostáva z recitatívu (Recitativo Pastor & Chorus) a árie. Prvý diel predstavuje dialogické striedanie recitatívu najstaršieho pastiera s rezkým „ľudovým“ spevom pastierov vyrušených z nočného odpočinku. Áriu uvádza poznámka „Hic Martinus incipit Ariam Sequentem“ („tu Martin začne spievať nasledujúcu áriu“). Ide o dvojdielnu áriu typu A A’ v ktorej sa prvky neskorobarokového spôsobu rozvíjania melódie kombinujú s prvkami ľudovej modality. Táto ária, avšak i celá pastorela, je jedným z najkrajších príkladov symbiózy ľudovej a komponovanej hudby v našej pastorálnej literatúre.
Pastorelu Powstante z richlosty plesagte z radosty P. Pavlína Bajana z roku 1751 (11) tvorí šesť sólových spevov šiestich pastierov a záverečný dvojzborový spev zapísaný v partičele. Ich nápevy boli viac-menej známe a rozšírené v dobovej vianočnej hudbe. Hneď prvý je imitáciou tuby pastoritie vo vokálnom hlase, budí pastierov zo spánku a tí chystajú dary a muziku do Betlehema. Zápis je františkánsky strohý, zato text pastorely poskytuje bohatý obraz hudobného inštrumentára. Príprava darov a hudby pre novonarodeného Mesiáša boli schematizovanou súčasťou textov mnohých vianočných piesní a hier. Hudobné nástroje, spomínané v textoch pastorel, reprezentovali vtedy živý inštrumentár ľudovej hudby a počas Vianoc mali – v prípade zhovievavého správcu kostola – jedinečnú príležitosť zaznieť v chráme.
Pastorelu dopĺňajú tri pastierske piesne z Prosae Pastorales. Dvojhlasne zapísané piesne Do lesa do hori Wallassi a Wec diwna se stala P. Juraja Zrunka OFM majú jednoduchú trojdielnu strofickú stavbu, akordickú melodiku, párne metrum s tanečnými rytmickými prvkami. Pieseň Pri Betleme na salassi je pekným príkladom modálnej melódie so zvýšenou kvartou. Zvýšená kvarta je jedným z charakteristických intervalov našej ľudovej piesne (v lydickej a podhalanskej tonalite) a prešla do mnohých motívov a tém pastorálnych skladieb.
Okruh františkánskych pamiatok na tejto nahrávke dopĺňa Fuga super Ite misa est Nativitate Domini pre organ P. Pantaleona Roškovského (1734 – 1789) (19), vynikajúceho organistu a skladateľa, v ktorej sú konvenčné pastorálne znaky umne skĺbené s požiadavkami viachlasnej formy.
Ovplyvnenie ľudovou hudbou sa výrazne prejavilo v inštrumentálnej zložke pastorel. Medzi nástrojmi bola „kráľovnou plesu“ tuba pastoritia – pastierska trúba, trombita.
Tubu pastoritiu používali pastieri v horských oblastiach ako signálny nástroj. Píšťaly a pastierske trúby patrili oddávna k nástrojom pastierov takmer v celej Európe. V hudbe, rovnako ako i vo výtvarnom a v literárnom zobrazení, sú symbolom pastierstva. V pastorálnej hudbe bola tuba pastoritia typickým atribútom pastierov a jej charakteristické inštrumentálne prvky si zachovali svoju znakovú hodnotu aj vtedy, keď boli artikulované iným nástrojom (napríklad organom, husľami a podobne).
V súvislosti s pastierskou trúbou vyniká skupina rukopisov z archívu rímskokatolíckeho kostola v Liptovskom Hrádku. V tomto mestečku sa od konca 18. storočia na hudobných produkciách v chráme podieľala lesnícka škola. Medzi jej pedagógmi boli zruční inštrumentalisti a speváci. V zoznamoch chórových nástrojov sa síce pastierska trúba nenachádzala, ale skladby, ktoré tam vznikli, nasvedčujú, že v prvých desaťročiach 19. storočia tam pôsobil aspoň jeden zručný hráč na tomto nástroji.
Aria Pastoralis in G a Basso Solo Canto, Alto, Tenore Violino Imo & Iido Tuba Violone con Organo Heida und herassa Františka Pospíšila (Franciscus Pospissil) (20) bola zapísaná na prelome 18. a 19. storočia. Je to jednoduchá strofická pieseň s inštrumentálnou predohrou a dohrou. Harmonický priebeh je prispôsobený možnostiam tuby pastoritie – tvoria ho dlhé úseky zotrvávajúce v hlavnej, nanajvýš dominantnej tónine. V melódii huslí i basového sóla je miestami exponovaná zvýšená kvarta, ktorá spolu s organovou zádržou vytvára ostrú, takmer futuristicky znejúcu disharmóniu. František Pospíšil bol pedagógom na hrádockej lesníckej škole a zároveň organistom, neskôr správcom hrádockého kostola (1825).
Ojedinelé obsadenie má Pastorella pre dvoje huslí, tubu pastoritiu a kontrabas Michaela Kraliksa z roku 1832 (Pastorella a Violino Primo Violino Secondo Pastoralis Tuba et Basso) (12). Je to (zatiaľ) jediná pamiatka, kde tuba pastoritia figuruje v čisto inštrumentálnej skladbe, a naviac iba so sláčikovými nástrojmi.
V Púchove sa zachovala Pastorella vel Gratulatia de Novo Anno Krestane tu pritomni pre soprán, alt a bas, dvoje huslí, organ a trombu G (24) Jána Nepomuka Gabryela (1816 – 1856), púchovského kantora. Skladba piesňového typu s inštrumentálnou predohrou a medzihrou postavená z prvkov bežného pastorálneho medzinárodného i „lokálneho“ hudobného slovníka prekvapí svojím impozantným zvukom. Nemenej zvukovo bohato pôsobí Gabryelova Pastorela de Nativitate D.N.J.Ch. Canto, Alto, Basso Violino Imo & Iido Tromba Organo Ej, čo to za svetlo (14). Naopak, ária na liturgický omšový text Benedictus, Organo & Basso (16) predstavuje menej slávnostnú polohu liturgickej hudby, ktorá sa hrala aj v priebehu roka.
Gabryelove, Pospíšilove, Kraliksove skladby reprezentujú prúd kantorskej hudby na vidieku v prvej polovici 19. storočia.
Pastorely majú nezriedka originálne obsadenie, využívajúce aj nehudobné zvukové nástroje.
Narodenie Krista sa odohralo v noci, a táto okolnosť je natoľko dôležitá, že sa premietla do liturgie (na Božie Narodenie sa od raného stredoveku slávi nočná omša) a samozrejme aj do mimoliturgických stvárnení príbehu. V pastorele púchovského kantora Jána Nepomuka Gabryela z roku 1850 Kubo, hore vstawaj! (1) pastieri vyčkávajú polnočnú chvíľu, keď sa má splniť, čo im anjeli zvestovali o narodení Mesiáša, a spievajú. V organovom parte je pokyn: „Hodiny 12 razy cingať. Hodiny sa cingajú na zvonček“. Potom zaspieva jeden z pastierov unisono s organom na nápev nočného hlásnika: „Dvanásta hodina uderila, pobiragme se do Betlema“, a napokon odtrúbi polnoc dvanástimi rovnakými tónmi. Poslucháč nemá žiadne pochybnosti – nastala polnoc, narodil sa Mesiáš. Scénu uzatvára spoločný spev pastierov na známu tému „Muziku si naštemujme, dary jemu obetujme“.
Aria Pastoralis Hore wstaňte pastuškowe pre spev, dvoje huslí a dva lesné rohy (3) je jednoduchou pastorelou piesňového typu a štýlovo sa hlási ku klasicizmu. V melódii s výrazným začiatočným motívom (s klesajúcou kvartou) sa skrýva melodický obrys a stavebná i rytmická kostra ľudového tanca – odzemku. Rukopis pochádza z Modry z prvej polovice 19. storočia, rovnako ako Pastorella á Canto, Violino Imo & IIdo con organo Ja sem prišel sem (5), strofická pieseň na text poklony pri jasliach.
Pastorella Pastores huc venite (10) od Dionýza Gabryela (azda o generáciu staršieho príbuzného Jána Nepomuka Gabryela) z dubnickej zbierky hudobnín sa zachovala aj v neskoršej verzii s prikomponovanou flautou (v rukopise z Modry z roku 1838), ktorú sme zaradili na túto nahrávku.
Pastorela Pastiri stogim tu (1785) (6) od neznámeho domáceho autora predstavuje rozvinutejší typ kantáty. Pozostáva zo štyroch úsekov: Aria (Canto solo) – Recitativo (Basso e timpani solo) – Aria (Basso solo) – Tutti. Prvá ária je anunciačným spevom anjela na tzv. nápev nočného hlásnika, anticipovaný unisonom huslí a organa. Táto hudobná myšlienka v pastorálnych skladbách mala osobitú sémantickú hodnotu a jej razantné uvedenie na začiatku pastorely zvlášť podčiarkovalo atmosféru vianočnej noci. Kuriozitou v tejto pastorele je prekomponovaný recitatív, v ktorom sa strieda basový hlas sprevádzaný organom a sólo tympanov. K organu boli neskôr prikomponované aj party klarín; na nahrávke ich hrajú prirodzené lesné rohy. Tretí úsek pastorely je jednoduchou strofickou piesňou v ľudovom štýle pre sólový bas s inštrumentálnymi medzihrami. Záver (Allegro moderato) tvorí krátky spoločný tutti spev, ktorý sprevádzajú všetky nástroje.
Spev nočného hlásnika patrí k najzaujímavejším vianočným pastorálnym aluzívnym prvkom. Postava nočného hlásnika či strážnika patrila po stáročia neodmysliteľne k obrazu našich dedín a mestečiek. K jeho proprietam náležal hlásnický roh, ako to zobrazujú figúry starých vianočných betlehemov. Nápev, ktorým ohlasoval nočnú hodinu, pravdepodobne pochádzal z latinského chorálu (najstarší známy zápis z roku 1505 nesie mariánsky text Virgo felix et serena) a bol v 17. storočí v strednej Európe všeobecne známy. Nápev sa vyskytoval aj vo väzbe na iné texty alebo len v inštrumentálnej podobe a v pastorelách mal asociovať ohlásenie posvätnej nočnej chvíle narodenia Mesiáša.
Navodenie atmosféry polnoci nájdeme aj v krátkom inštrumentálnom úvode pastorely Jána Cserneya Gloria in excelsis Deo (Pastorella de N.D.J.Xti a Canto, Alto, Basso, Violinis duobus & Organo) (9) s nadpisom „Hora 12“. Odbíjanie času je tu prekomponované: po každom údere zaznejú na ľahkej dobe staccata sláčikových nástrojov v piane a do tejto tajomnej atmosféry sa ozve ariózny dvojspev anjelov „Gloria in excelsis Deo“. Zápis pastorely poukazuje na zbehlého praktického hudobníka: popri starostlivo zapísaných interpretačných pokynoch pre tempá a dynamiku vyniká požiadavka „drhny“ zapísaná pre harmonické zádrže v druhých husliach. Táto pastorela spolu s inštrumentálnym Pastoricom Finale pre troje huslí a violončelo (2) sú pozoruhodné skladby vidieckeho amatérskeho skladateľa. Ján Cserney pôsobil ako organista v Ilave, mestečku s kvalitným hudobným životom, v posledných desaťročiach 18. a na začiatku 19. storočia.
Z druhej polovice 18. storočia pochádzajú aj dve ďalšie inštrumentálne pastorely, v ktorých je základné obsadenie obohatené o dychové nástroje: Leopoldo Reirhhart použil hoboj (na nahrávke priečna flauta) v skladbe Pastorella in G a Violino Primo Violino Secundo Oboe obligato & Basso de Leopoldo Reirhhart (rukopis zo Švedlára) (7), v Pastoralle Presto In C Joanna Martossa (Pastoralle Presto In C Violinis Dbus Clarinÿ Dbus cum Basso Sonata pastorale) (15) sú zapísané party dvoch klarín (na nahrávke hrajú dva prirodzené rohy).
Svedectvo o rozšírení vianočného pastorálneho žánru poskytujú aj krátke pastorálne skladbičky pre klávesový nástroj: Pastorella pro Nativitate Jesu Christi Pastoralis in C (4, 17) a Murki Pastores in Nativitate Xti in G (13) boli súčasťou zborníkov vianočných piesní a hudby kantorov zo Spiša zo začiatku 19. storočia; Pastorella in A (21) pochádza zo zborníka svetskej hudby z Lubeníka (Gemer), ktorý vznikol medzi rokmi 1762 – 1775.
Najstaršia pastorela na tejto nahrávke a zároveň najstaršia známa notovaná pastorela na našom území pochádza z archívu chóru kostola v Pruskom. Na titulnom liste je uvedené Cursus Pastorum Natalitius á 2 Tenore Canto Alto Basso 2 Violinis et Organo Menalca Surge illico Pro Choro Pruszkiensis Ex Partibus Joannis Wozary Prusska Ai 1731 (8). Ján Vozár, ktorý skladbu zapísal, pôsobil v rokoch 1731 – 1748 ako organista v Pruskom. Cursus Pastorum (= beh, náhlenie pastierov) je neveľká, štyridsaťtaktová skladba v galantnom štýle na latinský text. Prvý úsek (Tenore primo et secondo) je dialogickým spevom pastierov, druhý (Tutti allegro) kratučkou poklonou a oslavou Mesiáša v spoločnom jednohlasnom speve všetkých 4 hlasov. V pastorele dochádza k „pokresťančeniu“ postáv z antických bukolických scén, čoho ilustráciou je klasické pastierske meno Menalca pre pastiera skladajúceho poctu Mesiášovi. Podobné mená prenikli aj do rustikálnych textov pastorel v hovorenom jazyku. Inštrumentácia tejto pastorely je veľmi jednoduchá – dvoje huslí a organ, bežná zostava v chrámovej hudbe tohto obdobia (Kirchentrio).
Duetto de venerabilis Sacramento Bone Pastor, panis vere od bližšie neznámeho autora Schlossera (22) pochádza z archívu rímskokatolíckeho kostola v Liptovskom Hrádku z druhej polovice 18. storočia. Dvojhlasná klasicistická ária na text eucharistickej poklony s motívom Krista Dobrého Pastiera nebola určená výlučne na vianočné obdobie, predsa však doň veľmi dobre zapadá.
Ako jediný „nedramatický“ druh pastorálneho žánru sa v období baroka vyvinula uspávanka. Pre texty je príznačná baroková citová vrúcnosť nesúca sa v znamení nežného ľudského, materinského vzťahu k novonarodenému Dieťaťu, súcitu, nehy a zároveň úcty k nemu. Uspávanky figurovali nielen ako samostatné skladby piesňového typu, ale aj ako súčasť väčších celkov, ako je to na našej nahrávke. Pastorella pro Nativitate Jesu Christi a Canto Solo et Organo Dormi, dormi, Jesule z roku 1832 (18) pochádza z bratislavského archívu Antona Czermáka. V trojdielnej pastorele je medzi ariózne – uspávankové – diely vložený diel živej pastierskej hudby v ľudovom štýle. Aj to je príznačné pre pastorálny vianočný žáner: hranica medzi dvoma rovinami hudobnej tvorivosti akoby sa strácala, stoja bezprostredne vedľa seba bez toho, aby sa narušila súdržnosť celku.
Pastorela neznamená len skladbu s pastorálnymi znakmi – ide aj o „pastorálny“ spôsob komponovania, ktorý sa prejavoval najmä u vidieckych skladateľov, hudobných amatérov, kantorov, organistov. Ich pastorely často pozostávali z jednoducho priradených nepôvodných hudobných jednotiek (motívov alebo celých tém), ktoré boli viac-menej uzavreté a motivicky sa nerozvíjali. Medzi nimi boli ustálené hudobné i literárne zvraty, floskuly a stereotypy, ktoré v kontexte pastorel asociovali myšlienky späté s ľudovou vianočnou vierou ako anjelsky spev Gloria in excelsis Deo, spev nočného hlásnika, výrazné momenty realizmu, napr. odbíjanie alebo trúbenie polnočnej hodiny, vkladanie piesní a tutti spevov na záver… Práve vďaka výberu z tejto množiny prostriedkov je v každej pastorele akoby „kondenzovaný“ celý obsah vianočného príbehu.
Hudba tvorcov pastorel sa bráni zaškatuľkovaniu. Napriek tomu, že používali často neoriginálne melódie a melodické frázy, schematické harmonické postupy, pastorálne a vianočné klišé, a aj keď v ich rukopisoch nájdeme nezvyklé – chybné – zápisy a niekedy amatérske nedostatky, celkový zvuk prekvapí poslucháča slobodou a úprimnou, nečakanou radosťou, ktorá z tejto hudby vyžaruje. Nechajte sa ňou osviežiť!
Anna Žilková
