J.L. Bella| Church Music

Roku 1869 Bella získal miesto hudobného riaditeľa v Kremnici, kde v rokoch 1869–1881 vlastne vytvoril bázu nielen hudobného sprievodu miestnej liturgie, ale aj takmer celého hudobného života mesta.
Bellov koncept cirkevnej hudby vychádza zo základnej predstavy, ktorú preňho predstavovala línia spájajúca melodickú kresbu a text do nerozporného tvaru resp. zborový štvorhlas, ktorého celok predstavoval preňho ideálny ekvivalent Božieho slova. Základnými médiami cirkevnej tvorby sa teda pre Bellu stal predovšetkým spomínaný mužský štvorhlas dvoch tenorov a dvoch basov, ktorý ideálne zodpovedal dávnej tradícii a ktorý len sporadicky nahrádzal viachlasom miešaného zboru s účasťou ženských hlasov. Vytvorenie mužského štvorhlasu zhudobňujúceho latinský liturgický text s rešpektom k jeho výslovnosti, gramatickej štruktúre, sémantike i k jeho umiestneniu v rámci liturgie bolo pre Bellu esenciálnym tvorivým činom. Nepotreboval k tomu barokové vokalízy, panimitačnú textúru ani koncertujúce nástroje, len hlbokú znalosť harmónie a kontrapunktu.
Tretie médium Bellovej cirkevnej hudby bolo nositeľom ešte introvertnejšej expresie. Predstavuje ho spojenie sólového hlasu s orchestrálnym sprievodom. V tomto celku je zhudobnený text umiestnený do jedinej expresívnej línie a táto línia spojená do vyššieho celku s farbou orchestrálnych nástrojov azda ešte priamejšie vyjadruje skladateľovu ideu a ešte priamejšie oslovuje poslucháča. V Bellových liturgických „áriách“ nenájdeme azda nijaký prienik s dobovou opernou tvorbou, ktorý charakterizuje vzťah cirkevnej a svetskej tvorby u barokových, klasicistických i romantických skladateľov. Nositeľom línie býva zväčša zvonivý sopránový hlas, len sporadicky to býva nižší ženský hlas či bas. Jeho kostolnou speváčkou bola pravdepodobne slečna Henriette Campione, ku ktorej pociťoval vrúcny vzťah a ktorá bola aj adresátkou jeho prvých svetských piesní.