Musica Tyrnaviensis

Musica Tyrnaviensis

Musica Tyrnaviensis

 
CD1 Hudba jezuitov v Trnave / Music by Jesuits in Trnava
 
  Juraj Jozef ZLATNÍK | Simphonia in D (CHS, sign.1694)  
1|
Allegro
1:20
2|
Andante
0:40
3|
Allegro
0:57
4|
Andreas RENNER | Aria de pluribus Martyribus „Caelestes inter choros“
10:20
  Ján MATEJOVIČ | Sinfonia a 3  
5|
Allegro
1:47
6|
Adagio
3:07
7|
Allegro
0:44
8|
František Xaver BUDINSKÝ | Salve Regina
7:12
  František Xaver BUDINSKÝ | Sinfonia 1ma  
9|
Allegro
2:07
10|
Siciliana
9:40
11|
Allegro
1:20
  František Xaver BUDINSKÝ | Miserere  
12|
Miserere
9:25
13|
Alla capella tempesta | Asperges me
2:47
14|
Adagio affetuoso | Docebo
3:21
15|
Grave staccato | Quoniam
1:27
16|
Affetuoso | Benigne fac Domine
4:56
17|
Adagio staccato | Gloria Patri
1:19
 
Celkom / Total time
55:49

 

 
CD2 Z archívu Cirkevného hudobného spolku v Trnave
 
  Carl DITTERS von DITTERSDORF | Missa in C (CHS, sign. 59)  
1|
Kyrie | Allegro moderato
3:13
2|
Gloria | Allegro
5:23
3|
Quoniam | Allegro moderato
2:04
4|
Credo | Allegro
4:52
5|
Sanctus | Alla: Andante
0:45
6|
Pleni | Allegro
1:16
7|
Benedictus | Adagio – Andante
2:10
8|
Agnus Dei | Adagio
1:55
9|
Dona nobis pacem | Allegro moderato
3:09
10|
Ján I. DANIK | Aria de beatissima Virgine (CHS, sign. 907) „O Maria tota pia“
6:53
  ANONYM | Concerto a Flauto traversiere (CHS, sign. 1968)  
11|
Allegro
3:35
12|
Largo
3:31
13|
Allegro
2:50
14|
Anton BELOHLÁVEK | Salve Regina (CHS, sign. 1338)
2:18
15|
František Xaver ALBRECHT | Maria Stuarts letztes gebet (CHS, sign. 1513)
3:52
  Jozef KREMNICKÝ | Aria „O Domine Jesu Christe“ (CHS, sign. 623)  
16|
Recitativo. Aria
2:32
17|
Coro
0:34
18|
Alexander KAPP | Jaj be sáros ez a város (CHS, sign. 2197) „Jaj, aké je to mesto zablatené“
3:26
 
Celkom / Total time
54:42

 

Solamente Naturali

Miloš Valent
umelecký vedúci  / artistic leader
husle / violin (sólo / solo CD 1/8; CD 2/1 – 9), viola / viola (CD 2/15)
husle / violin I
Miloš Valent, Ján Kružliak, Petr Zemanec, Pawel Miczka
husle / violin II
Ľuba Habart, Barbara Barros, Karolína Krigovská
viola / viola
Pawel Miczka (CD 1/4, 9; CD 2/11 – 13), Peter Vrbinčík (CD 2/15)
violončelo / cello
Lucia Krommer
kontrabas / double bass
Tibor Nagy
organ /  organ
Marek Čermák
klariny / natural trumpets
Petr Jurášek, Jaroslav Kocurek (sólo / solo CD 1/1 – 3, 9 – 11; CD 2/1 – 9, 16, 17)
timpany / timpani
Lumír Machek (CD 2/1 – 10), Kiril Stoyanov (CD 2/15)
flauto traverso
Martina Bernášková (CD 2/11 – 13)
trombóny / trombones
Tomomi Peichl (CD 2/15), Juraj Mitošinka (CD 2/15),
Mikuláš Havrila (CD 2/15), Peter Kautzky (CD 2/15)

Vocal ensemble SoLa

soprán / soprano
Helga Varga Bachová (sólo / solo CD 1/12; CD 2/15)
Hilda Gulyás (sólo / solo CD 2/1, 2, 7, 14)
Pavla Radostová (sólo / solo CD 1/8)
alt / alto
Andrea Pietrová
Matej Benda (sólo / solo CD 2/1, 2, 7)
Laura Uhorskaiová
Jarmila Balážová (sólo / solo CD 1/12)
tenor / tenor
Matúš Šimko (sólo / solo CD 1/4, 12, 14; CD 2/1, 2, 7, 15, 18)
Jan Kožnar (sólo / solo CD 2/18)
Andrej Rapant
bas / bass
Tomáš Šelc (sólo / solo CD 1/12, 14, 16; CD 2/10, 18)
Matúš Trávniček (sólo / solo CD 2/1, 2, 7, 8, 16, 18)
Dávid Harant

Trnava je prvým mestom

na území dnešného Slovenska, ktorému uhorský kráľ Belo IV. udelil výsady slobodného kráľovského mesta (1238), čím potvrdil jeho význam ako križovatky obchodných ciest osídľovanej od 9. storočia. Na území pôvodných osád sa už v 10. storočí vybudovali prvé cirkevné objekty. S pribúdajúcimi obyvateľmi sa usídľovali aj prvé rehole (benediktíni, neskôr johaniti). Domov tu našli františkáni (1238) a vzápätí damiánky, ktorým sám Belo IV. prenechal do užívania svoje sídlo. V 13. storočí sa mesto opevnilo hradbami a v aglomerácii s viacerými kostolmi a kláštormi – centrami hudobného diania, kde sa pestoval predovšetkým gregoriánsky spev – sa odohrával aj spoločenský a kultúrny život. Obchodný ruch s pravidelnými trhmi bol príležitosťou pre produkcie potulných hudobníkov a spevákov (jokulátori, igrici), zaiste aj z blízkej lokality Igrech (dnes Igram).

Trnava sa postupne zaradila medzi veľké mestá vtedajšej strednej Európy, v 14. storočí poskytovala priestor na rokovania panovníkov na najvyššej politickej úrovni a nároky na prostredie a vybavenie sa zvyšovali. Novovybudovaný farský kostol sv. Mikuláša vlastnil všetky predpísané liturgické knihy a základné notované kódexy (1495). Pestovali sa už jednoduchšie formy viachlasnej hudby (Trnavský rukopis, po roku 1400). Liturgickú hudbu interpretoval 12-členný zbor (1510) s možnosťou sprievodu hrou na jednom z dvoch organov, ktoré v kostole boli. Zo 16. storočia sú známe mená viacerých organistov i organárov. Popri kostole sa náročnej umeleckej hudbe venovali aj školy, kde žiaci získavali základy vzdelania a pripravovali sa ako choralisti na účinkovanie pri bohoslužbách.

V polovici 16. storočia sa postavenie Trnavy v rámci Uhorska výrazne pozdvihlo. V dôsledku tureckých nájazdov sa ostrihomská kapitula s prímasom Pavlom Vardom (Várdai) presťahovala do nových sídiel – Trnavy a Bratislavy (1543). S kapitulou prešla do Trnavy aj škola a od čias Vardovho nástupcu Mikuláša Oláha sa Trnava stala cirkevnou metropolou Uhorska. Oláh povzniesol mesto najmä mimoriadnou starostlivosťou o školstvo. Zlúčil mestskú školu s kapitulskou (1553) a súčasťou vzdelávania sa stala výučba hudby a figurálneho ako aj gregoriánskeho spevu. Oláh pozval do Trnavy jezuitov, ktorí tu zriadili a istý čas viedli kolégium (1561 – 1567).

V súvislosti so zabezpečovaním ochrany mesta mala dôležité postavenie funkcia mestského trubača. Záznamy o trubačovi sa objavujú od roku 1532. Spočiatku slúžili strážnici pri mestských bránach a na múroch hradieb. V relatívne bezpečnom meste sa v polovici 16. storočia konali krajinské snemy a zasadali cirkevné synody, čo bolo zaiste príležitosťou na hudobné produkcie. Trubač ako zamestnanec mesta mal popri strážnej službe povinnosť spolu s tovarišmi-hudobníkmi účinkovať na podujatiach podľa potrieb mesta a mešťanov. Miestom výkonu práce trubača a jeho pomocníkov sa stal nový strategický objekt – mestská veža (1584). V priebehu 16. storočia mestský trubač alebo vežový majster získaval pozíciu váženého hudobníka vo verejnom a spoločenskom živote mesta.

Reformácia, ktorá v 16. storočí výrazne zasiahla aj Uhorsko, šírila nové učenie predovšetkým prostredníctvom výchovy v školách. Ostrihomský arcibiskup František Forgáč sa preto rozhodol položiť dôraz na školstvo a vzdelávanie v katolíckom duchu a jezuiti sa do Trnavy vrátili (1615). Jeho nástupcom sa stal Peter Pázmaň (1616), jezuitov podporoval pri zriadení kolégia – gymnázia ako prípravného stupňa pre univerzitné štúdium, kde študovali záujemcovia z celého Uhorska vrátane protestantov. Súčasťou edukácie, aplikujúc overené skúsenosti protestantov, bolo školské divadlo, ktoré sa pre jezuitov stalo účinným prostriedkom prevýchovy. Trnavskí gymnazisti účinkovali pri významných udalostiach, vystupovali aj na bratislavskom hrade pri korunovácii Ferdinanda II. (1618) či vo Viedni pred Ferdinandom III. (1626). Pre narastajúci počet žiakov bolo treba zriadiť konvikty. Pázmaň založil pre chudobných študentov Adalbertinum (1619) a pre šľachticov Convictus nobilium (1624), kde sa nachádzala aj divadelná sála. Neskôr pristúpil aj k výstavbe Kostola sv. Jána Krstiteľa, v ňom počítali s dvojpodlažným chórom pre hudobníkov. Zriadil základinu pre výučbu 7 hudobníkov, z ktorej sa dlhodobo uhrádzali náklady spojené s udržiavaním hudobného telesa „Musica Templi Tyrnaviensis S. J.“. Po založení kolégia, konviktov a seminára Štefaneum (1631) sa Pázmaň sústredil na vznik univerzity a roku 1635 bola konštituovaná. Vysviacky nového kostola (1637) sa Pázmaň nedožil, ba ani rozhodnutia vydať duchovné spevy v reči ľudu (cantiones vulgares), o čom diskutovala synoda už roku 1629. Druhé vydanie spevníka Cantus Catholici, ktorý zostavil Benedikt Sőlőši tak pre potreby maďarských (1651), ako aj slovenských (1655) veriacich, vyšlo v univerzitnej tlačiarni v Trnave v roku 1700.

Popri výstavbe kostola sa priebežne investovalo aj do novostavieb budov pre potreby univerzity. Hudobníci však boli umiestnení v konvikte Adalbertinum. Ich rady posilnili jezuiti z Olomouca, keď sa po vpáde Švédov na severnú Moravu uchýlili do Trnavy (1642). Od roku 1643 možno uvažovať o stálom hudobnom súbore podľa potreby dopĺňanom hudobníkmi z mikulášského dómu.

Keď arcibiskup Juraj Lippay otvoril nový generálny seminár (1648, nazývaný collegium rubrorum), kam umiestnil aj hudobníkov, pri tejto okázalej slávnosti sa za účasti príslušníkov najvyššej šľachty odohralo ďalšie z radu pravidelných divadelných predstavení. V príbehu o sv. Judite sa v titulnej úlohe predstavil mladý Pavol Esterházi (Eszterházy), neskorší mecén univerzity. Sľubný rozvoj mesta zastavili dva ničivé požiare (1666, 1683), ktoré zrejme poškodili aj divadlo v starom šľachtickom konvikte. Pavol Esterházi, už vo funkcii palatína (1681), sa rozhodol dať univerzite i mestu veľký dar – „Theatrum Tyrnaviensis Academiae“. Do prestavby auly na reprezentatívnu sálu s korýtkovou klenbou, štukovou a freskovou výzdobou, vybavenú sedadlami, lóžami, balkónmi investoval 2 000 florénov (1691). V ďalších rokoch pribudli javiskové dekorácie, ba kostýmy priamo z Benátok.

Zachované záznamy za obdobie rokov 1617 – 1771 dokladajú 416 odohraných predstavení. Je nepochybné, že ich súčasťou bola hudba. Hudobné produkcie tak zneli nielen na chóre. Konali sa hudobné akadémie, rozličné slávnosti. V priebehu 18. storočia Trnava nemala núdzu o slávnosti priam pompéznych rozmerov. Hudba počas nich musela byť prítomná takmer pri každom úkone a ťažisko zodpovednosti ležalo na kapitule a magistráte. Pri takejto réžii bolo potrebné, aby paralelne hralo aspoň 5 – 6 hudobných zoskupení, nehovoriac už o počte trubačov a bubeníkov, preto Trnavčania žiadali o výpomoc aj iné mestá. V každom prípade, popri hudobníkoch z kostola jezuitov museli byť pohotoví aj tovariši mestského trubača a nemenej zdatní tiež hudobníci vtedajšej Katedrály sv. Mikuláša či iných kostolov.
Hudbe sa venovali aj v prostredí rádov. Výnimočným bol kláštor františkánov. Spájajú sa s ním mená významných osobnosti hudobníkov 18. storočia, ako napríklad: P. Pantaleon Roškovský, P. Gaudentius Dettelbach, P. Marek Repkovič.
Po zrušení jezuitského rádu (1773) prišlo mesto aj o univerzitu, ktorá sa presťahovala do Budína (1777). Akademické dozvuky kultúrneho prostredia Trnavy však v závere 18. storočia pôsobili aj na Antona Bernoláka, seminaristu Štefanea, keď už ako prvý kodifikátor slovenského jazyka tu inicioval založenie spolku Slovenské učené tovarišstvo (1792).

Trnava postupne strácala na význame aj v dôsledku odchodu kapituly a arcibiskupa do Ostrihomu (1820). Mešťanom sa však podarilo zriadiť nemocnicu (1824), postaviť divadelnú budovu (1831) a umožniť dopravné spojenie s Bratislavou prostredníctvom prvej konskej železnice v Uhorsku (1840). Po Viedenskom kongrese (1815) nastali vo verejnom živote zmeny. Ekonomicky vzmáhajúce sa meštianstvo ašpirovalo na adekvátne vzdelanie a výchovu, nastal proces inštitucionalizácie kultúrno-spoločenského života. Verejné koncerty sa na počiatku 19. storočia usporadúvali v Redute Hoffmanovho hostinca. Neskôr vznikol Divadelný spolok (1831) a z jeho iniciatívy mesto postavilo kamennú budovu divadla, kde angažovali kapelníka Františka Xavera Albrechta (1832). Zakrátko konštituovali Hudobný spolok (1833) s poslaním zveľadiť divadelný orchester. Založením Hudobnej školy (1834), ktorú viedol nový mestský trubač a neskôr koncertný majster spolkového orchestra Ján Czarda, zabezpečili výchovu kvalitného dorastu. Po reorganizácii a premenovaní na Cirkevný hudobný spolok (1838) sa sústredili nielen na pravidelné verejné koncerty, ale predovšetkým na povznesenie hudobných produkcií na chóre Dómu sv. Mikuláša (dnes bazilika). Práve tam, v mestskom farskom kostole, sa počas dlhých storočí odohrával trnavský hudobný život. Regenschori Anton Belohlávek († 1840) mal svojich „Chorknaben“, a tak ako jeho nástupca Ján Beránek umožnil spolku účinkovať počas významnejších slávení. Mladí vokalisti sa mohli vzdelávať aj na gymnáziu, ktoré sa významnou mierou venovalo hudbe, najmä v druhej polovici 19. storočia. Dôležitú pozíciu tam zastával Alexander Kapp, ktorý sa stal dómskym organistom v politicky pohnutom roku oficiálneho rozpadu spolku (1848), a Ján Czarda – regenschori. Obaja boli zárukou kontinuity chrámového telesa, ktoré účinkuje dodnes. Spolu viedli aj mužský spevácky spolok Tyrnauer Männergesangverein (od roku 1852).

V nasledujúcich desaťročiach sa v trilinguálnom prostredí mesta výraznejšie prejavili národno-kultúrne snahy založením Spolku sv. Vojtecha (1870) zásluhou Andreja Radlinského a v tomto duchu sa prejavovala aj výrazná osobnosť Františka Otta Matzenauera, hudobníka, regenschoriho, pedagóga, publicistu, prekladateľa, ktorý v závere 19. storočia na chóre dozeral aj na dvoch hudbymilovných študentov trnavského gymnázia – Zoltána Kodálya a Mikuláša Schneidra(-Trnavského).
Na chóre dómu sa dlhodobo sústreďovali aj hudobniny, ktoré sú od roku 1978 deponované v Štátnom archíve v Trnave.

Edita Bugalová

 

 

 

 

Musica Hradekiensis Liptovský Hrádok

Musica Hradekiensis Liptovský Hrádok

Musica Hradekiensis Liptovský Hrádok

CD1
1|
Johannes LOHELIUS Huc adeste piae mentes (SK-LH 48) | Offertorium de B(eata) M(aria) V(irgine) / et dequocunque Sancto
6:02
2|
Carl Franz PROCHÁSZKA O salutaris Hostia! (SK-LH 63) | Offertorium zum Fronleichnams Fest
5:40
3|
Michael HAYDN Tantum ergo (SK-LH 21) | (Lasset uns dann würdig ehren / Deutscher Messe MH 560)
2:18
4|
Ignaz HOLZBAUER Mei cordis o lux adorata (SK-LH 42)
6:27
5|
Jíři Ignác LINEK Intrade zur Krönung Maria Theresias 1743
0:43
6|
Luigi BOCCHERINI Tantum ergo (SK-LH 25)
1:23
7|
BRIXI Aeterna Christi munera (SK-LH 35) | Aria ex D
7:00
8|
Anton ZIMMERMANN Regina caeli MúdZi VIII/4:G1 (SK-LH 72)
2:00
9|
NOVOTNY Tantum ergo (SK-LH 26)
2:07
10|
HAYDN O aeviterna Trinitas (SK-LH 36) | Aria de SS Trinitate
9:40
CD2
1|
Fanfare* Franz Joseph I. Kaiser von Österreich
0:50
2|
Wenzel MÜLLER Quid prodest mundi gloria (SK-LH 80)
4:02
3|
Johann Baptist VANHAL Haec est dies exoptata (SK-LH 56) | Motteto in G / Pro omni Festivitate
4:48
4|
Václav KALOUS Salve Regina (SK-LH 71)
2:45
5|
Carl Ditters von DITTERSDORF Ave maris stella (SK-LH 37) | Motteto in B / De B(eata) M(aria) V(irgine)
8:23
6|
Fanfare* Johann, Fürst von und zu Lichtenstein
0:50
7|
Joseph BENGRAF Justus germinabit (SK-LH 64) | Motteto de Martyre
2:10
8|
Ferdinand KAUER O nomen Jesu (SK-LH 38) | Aria ex B / De Nomine Jesu
8:18
9|
Fanfare* Mässiges Zeitmass
1:24
10|
Josef SCHREIER Gloria in excelsis Deo / Tato! Tato! Či spiš? (SK-LH 83) | Pastorella ex D
5:57
11|
Fanfare* Graf Julius Andrássy von Cs. Sz. Kiraly und Krásna Hôrka
0:53
* SCHANTL, Josef – ZELLNER, Carl: Die Österreichische Jagdmusik. Wien, 1886

 

Solamente naturali | Vocal ensemble SoLa
Miloš Valent

soprán / soprano
Helga Varga Bachová (sólo/solo CD2/8)
Hilda Gulyas (sólo/solo CD1/4)
alt / alto
Jarmila Balážová, Angelika Jelšová
tenor / tenor
Matúš Šimko (sólo/solo CD1/10; CD2/5), Maroš Klátik
bas / bass
Matúš Trávniček (sólo/solo CD1/7)
Tomáš Šelc (sólo/solo CD1/2), Milan Jazudek

Halali Quartet
Rudolf Linner | prirodzený lesný roh, kukučka / natural horn, cuckoo whistle (CD1/5; CD2/1, 2, 5, 6, 9, 10, 11)
Juraj Ofúkaný | prirodzený lesný roh / natural horn (CD1/5; CD2/1, 2, 5, 6, 9, 11)
Tomáš Horkavý | prirodzený lesný roh / natural horn (CD1/5; CD2/1, 6, 9, 11)
Braňo Hos | prirodzený lesný roh / natural horn (CD1/5; CD2/1, 6, 9, 11)

Liptovský Hrádok vznikol ako osada v okolí hradu Hrádok, ktorý sa prvýkrát spomína v roku 1341 ako Wywar, neskôr ako Novum Castrum. Dal ho postaviť magister Donč, župan Zvolenského komitátu. Pod názvom Haraduk sa prvýkrát objavuje v roku 1360. Úlohou hradu bola ochrana obchodnej cesty vedúcej do Spiša a bolo tu aj sídlo hrádockého panstva, pod ktorého správu patrili viaceré okolité dediny. V druhej polovici 14. storočia hrad a panstvo vlastnil Juraj Bebek z Plešivca, neskôr Mikuláš Gorjansky, Peter z Brezovice, Ladislav Rikolf zo Šarišskej Kamenice, Peter Komorovský, Pongrác z Mikuláša, Matej Trnka z Ratibořan, Zápoľskovci, Turzovci, Ľudovít Pekry a Balašovci. Od začiatku 17. storočia bola spoluvlastníčkou hradu a panstva v rámci držby viacerých majiteľov Magdaléna Zaiová, ktorá dala so svojím mužom Mikulášom Šándorfym hrad prestavať a okolo neho postaviť kaštieľ. V rokoch 1623 – 1703 dostali hrad aj s panstvom do vlastníctva Ostrožičovci. V roku 1703 ho kúpili Liechtensteinovci. Nakoniec hrad aj s panstvom v roku 1731 odkúpila kráľovská komora od kniežaťa Emanuela Liechtensteina za 170 tisíc zlatých. Po predaji Hrádku bolo panstvo dočasne spravované vedením soľného úradu, ktorý bol spolu so skladmi postavený pri Váhu s dovolením kniežaťa Liechtensteina v roku 1728.

Od druhej polovice 30. rokov 18. storočia v týchto priestoroch sídlila kancelária kráľovskej komory, spravujúca Hrádocké komorské panstvo.

V roku 1762 sa k Hrádockému komorskému panstvu pričlenilo aj rozsiahle domínium Likavy, ktoré tiež získala kráľovská komora. Aj keď sa činnosť panstva viac zameriavala na lesníctvo a obchod s drevom, spočiatku ostal v prevádzke aj pôvodný majer pri hrade spolu s mlynom, pivovarom a rybníkom. Od 50. rokov 18. storočia sa začalo intenzívnejšie a efektívnejšie využívať drevo a postupne sa drevárstvo stalo hlavným hospodárskym odvetvím priemyslu Hrádku a celého horného Liptova. Barón Geusau v roku 1767 doviezol do Liptovského Hrádku prvé píly na rezanie stromov. Takzvanú Nižnú pílu vybudovali v Liptovskom Hrádku v roku 1768 a prvý drvič kôry sa objavil v roku 1792. Prvú horáreň na Čiernom Váhu postavili v roku 1773. V poslednej tretine 18. storočia vznikli dve menšie drevárske osady Svarín a Čierny Váh.

V roku 1786 dalo panstvo zamerať lesný majetok a vyhotoviť lesné mapy. V roku 1792 bola medzi Liptovským Hrádkom a Kráľovou Lehotou na území zvanom Podjacková postavená vysoká pec (maša), slúžiaca na vytápanie železnej rudy dreveným uhlím získaným výrobou z dreva okolitých erárnych lesov. V roku 1792 bol neďaleko Pod Úpnou postavený aj medený hámor. Tam sa medená ruda spracovala na platne a tieto sa splavovali na pltiach dolu Váhom až do Dunaja.

Rímskokatolícky kostol zasvätený Navštíveniu Panny Márie bol postavený v klasicistickom štýle v roku 1790. Až do udelenia mestských výsad na začiatku 19. storočia nemala osada vlastnú administratívu, zastupovalo ju komorské panstvo. Hrádocké panstvo rozvinulo ťažbu železnej a medenej rudy v okolí a na ich spracovanie dalo postaviť hámre v blízkej osade Maša a Malužinej. Ťažba a spracovanie rúd tvorili spolu s drevárskym priemyslom hlavné zamestnanie tunajších obyvateľov.

V roku 1795 sa prefektom panstva stal Franz Wisner (tiež Wissner) z Morgensternu. Mal zásluhy na postavení vodných hatí v Malužinej v roku 1799, vo Svaríne v roku 1800, na zriadení lesníckej školy v Liptovskom Hrádku v roku 1796, ktorá bola prvá v Uhorsku, na budovaní mostov, rímsko-katolíckeho kostola v Liptovskom Hrádku. Aj s jeho pričinením bol Liptovský Hrádok cisárom povýšený v roku 1805 na komorské mestečko.

Pričinil sa aj o kultúrne pozdvihnutie rodiaceho sa mestečka. V rokoch 1804 – 1805 bola na podnet komorského panstva postavená v Liptovskom Hrádku, v lokalite, ktorá sa dodnes nazýva Fabriky, továreň na výrobu pechotných pušiek, husárskych karabín a pištolí.

Vývoj panstva zabrzdil v roku 1803 veľký požiar hradu a kaštieľa. Zástupcovia panstva sa po tejto pohrome rozhodli, že obnovia len novšie časti, t. j. kaštieľ, pričom stredoveký hrad ostal od tohto roku v ruinách. Neostalo však len pri tejto pohrome. V daždivom lete roku 1813 došlo ku katastrofálnej povodni. Voda zničila komorské

Kavuljak (1885 – 1952), básnik Bohuslav Klimo Hájomil (1882 – 1952), básnik Janko Matúška (1821 – 1877), lekár a spisovateľ Albert Škarvan (1869 – 1926).

Peter Vítek

 

Musica Hradekiensis Liptovský Hrádok

Idea edície nahrávok Urbs Musicum Archivum (UMA), v ktorej vám chceme postupne predstaviť históriu hudobného života v slovenských mestách, dozrievala počas tridsiatich rokov môjho prehlbujúceho sa vzťahu so starou hudbou. Kedysi pred rokmi sme v dome profesora Jána (Hansiho) Albrechta s priateľmi a neskôr kolegami zo súboru Musica aeterna s nadšením prehrávali rad za radom všetky noty z Hansiho skrine, diela známe i neznáme, medzi nimi aj skladby viažuce sa k našej histórii. Vtedy som ešte netušil, ako veľmi ma tieto neznáme zbierky a zabudnutí skladatelia začnú priťahovať; keď sa dnes pozriem na nahrávky Solamente naturali, musím skonštatovať, že väčšina z nich oživuje diela spojené s naším kultúrnym priestorom.

Musel som si preto položiť otázku: Prečo? Odpoveď je určite subjektívna, pritom úprimná. Keď prechádzam Slovenskom, vnímam v každom meste tie starobylé budovy, kostoly, námestia, kaštiele, hradby a pozorujem, ako sa ľudkovia v nich pokojne prechádzajú netušiac, že pred tristo či štyristo rokmi tu takto kráčali mnohí z ich predkov … Vtedy začnem pociťovať túžbu zistiť, aká hudba znela v týchto starých domoch či kostoloch, vyniesť ju zo zaprášených archívov na svetlo a zahrať pre týchto ľudí tak, aby v nich krása a tajomstvo dávnej minulosti skryté v tónoch vyvolali pocit, že sa zastavil čas, a aby potom precitli s jemným úsmevom na tvári a myšlienkou: „Toto je hudba nášho mesta …“

Miloš Valent

Je pre nás veľkým šťastím, že sa takmer v každom našom meste zachoval hudobný archív. V úzkej spolupráci so Slovenským národným múzeom -Hudobným múzeom a muzikológmi budeme tieto archívy postupne sprístupňovať na nahrávkach i koncertoch v rôznych mestách, práve tam, kde hudba z nich kedysi dávno znela.