Musica Nitriensis

Musica Nitriensis

Musica Nitriensis

 
CD1 
 
1|
Václav PICHL | Sinfonia in D (SK-Nb 15) Allegro assai
3:24
2|
Andantino moderato
4:47
3|
Menuetto. Trio
3:55
4|
Presto (Allegro)
2:19
5|
Niccolò PICCINNI | Ad te levavi oculos meos (SK-Nb 108) ária Catoneho z opery Catone in Utica
8:15
6|
Ignaz Aloys HUBLER | Missa brevis ex E (SK-Nb 72), Kyrie
2:50
7|
Gloria
2:06
8|
Credo
3:17
9|
Santcus
1:05
10|
Benedictus
2:35
11|
Agnus Dei
2:34
  Anton ZIMMERMANN | Cassatione ongherese (SK-Nb 49)  
12|
La Representatione della Schola Ebraica
4:25
13|
Menuetto Ebraico. Trio Turco
2:16
14|
Il Pellegrinaggio Sclavacco
3:42
15|
Il canto delle galline
2:23
16|
Finale. Variazione d’Aprile
4:07
 
Celkom / Total time
54:00

 

 
CD2 
 
  P. Norbert SCHREIER SchP | Missa Solemnis ex D (SK-Nb 85)  
1|
Kyrie
4:23
2|
Gloria
4:40
3|
Credo
5:50
4|
Sanctus
1:24
5|
Benedictus
5:30
6|
Ossana
0:47
7|
Agnus Dei
2:17
8|
Dona nobis
2:35
  Leopold HOFMANN | Fermate al Concertino (SK-Nb 41)  
9|
Allegro ma non troppo
8:58
10|
Adagio
8:01
11|
Allegro molto
5:23
12|
Joseph VAVROVITS | Pollonese No. 4, D dur (SK-Nb 58) 
1:49
13|
Joseph VAVROVITS | Pollonese No. 9, D dur (SK-Nb 58)
2:18
14|
Leopold DUŠINSKÝ | Timete Dominum (MUS XIV 1) 1:51
1:51
 
Celkom / Total time
55:46

 

Vocal ensemble SoLa

soprán / soprano
Hilda Gulyás
Pavla Radostová (sólo / solo CD 2/5, 14)
alt / alto
Jarmila Vantuchová (sólo / solo CD 2/5)
Angelika Zajícová
tenor / tenor
Matúš Šimko (sólo / solo CD 1/5, 10; CD 2/5)
István Hajdu
bas / bass
Tomáš Šelc (sólo / solo CD 2/5)
Peter Kollár

Solamente naturali

Miloš Valent
umelecký vedúci  / artistic leader
husle / violin (sólo / solo CD 1/12 – 16)
Alfia Bakieva
husle / violin (sólo / solo CD 2/9, 10, 11)
Kristína Chalmovská
violončelo  / cello (sólo / solo CD 2/9, 10, 11)

husle / violin I
Miloš Valent, Ján Kružliak, Ľuboslav Nedorost, Petr Zemanec, Blanka Ondrejčáková
husle / violin II
Alfia Bakieva, Ľubica Habart, Samuel Mikláš, Barbara Barros, Karolína Krigovská,
Peter Krajniak
viola / viola
Peter Vrbinčík, Blanka Ondrejčáková (CD 1/1, 2, 3, 4, 5, 12 – 16; CD 2/9, 10, 11),
Peter Krajniak (CD 2/9, 10, 11)
violončelo / cello
Kristína Chalmovská, Pavol Mucha
kontrabas / double bass
Tibor Nagy, Attila Szilagyi
organ pozitív /  positive organ
Marek Čermák (CD1/6 – 11; CD2/1 – 8, 14)
čembalo / harpsichord
Marek Čermák (CD1/1 – 5, 12 – 16)
hoboj / oboe
Waldemar Bomba, Dorota Gorlow (CD1/1 – 5, 12 – 16; CD2/1 – 8)
flauto traverso
Radka Kubínová (CD1/2; CD2/5)
prirodzený roh / natural horn
Rudolf Linner, Krzysztof Bialasik (CD1/1 – 5, 12 – 16; CD2/1 – 8, 12, 13)
fagot / bassoon
Katherine Mandl (CD1/1 – 4, 12 – 16; CD2/1 – 8, 12, 13)

Nitra patrí medzi
výstavnejšie, pravidelne
stavané a vždy omladzujúce mestá,“

napísal Jozef Kompánek na sklonku 19. storočia.

Avšak ani jej historický význam v domácom či stredoeurópskom kontexte nemožno spochybniť. Nitra ťažila z výbornej geografickej a hospodársky významnej polohy, kontaktov s Viedňou, Bratislavou aj Ostrihomom. Postavenie cirkvi bolo (nielen) v minulosti silné a biskupské mestá boli okrem cirkevnej správy i kultúrnymi centrami. Ani v Nitre tomu nebolo inak. Biskup, ktorý mal istú dobu aj hodnosť župana, bol osobnosťou náboženského i politického diania. Z jeho sídla prenikala kultúra do všetkých kútov mesta, aj za jeho hranice. Napomáhali tomu aj rôzne rehole, ktoré sa v meste vyskytovali, prípadne tam zotrvávajú dodnes. Približne od 9. storočia to boli benediktíni, od roku 1624 františkáni, kamalduli (1695), nazaréni (1766) a dôležité postavenie mali najmä piaristi.
Nitra bola v prvej polovici 18. storočia poznačená rôznymi pohromami ako mor alebo Rákocziho protihabsburské povstania, a s tým spojenou politicko-ekonomickou nestabilitou. Druhá polovica 18. storočia sa nesie v duchu konsolidácie, stavebného rozmachu na hradnom kopci a rozvoja kultúry. Z kánonických vizitácií katedrálneho chrámu sv. Emeráma z konca 18. storočia možno čiastočne vyčítať informácie o hudobných nástrojoch, personálnom zložení hudobníkov a dvoch organoch. Jeden major in choro cum pedali a druhý minor … in choro minor. Ide o hudobné nástroje Martina Zorkovského postavené v rokoch 1718 – 1723, ešte za pôsobenia biskupa Ladislava Adama Erdődiho (1706 – 1736). Veľký organ mal pravdepodobne 14 registrov rozdelených medzi hlavný stroj, pozitív a pedál. Samostatný malý, štvorregistrový pozitív bol určený pre dolnú emporu. Možno teda predpokladať štandardný hudobný život v 18. storočí v Nitre, resp. v biskupskom sídle s katedrálou. Evidované hudobné nástroje z druhej polovice 18. storočia (v katedrále ich vlastnili takmer 50) predpokladajú prítomnosť inštrumentálneho telesa. Už z roku 1764 disponujeme svedectvom, ktoré potvrdzuje účinkovanie katedrálneho aj piaristického orchestra. Išlo o významnú návštevu Nitry následníkom uhorského trónu Jozefom II. „Aj keď sa presne nevedelo, kedy bude prechádzať mestom, očakávali ho tu celé popoludnie s mažiarmi na hradbách a zvonármi pri zvonoch. Keďže sa po požiaroch mesta nenašli vhodné reprezentačné priestory, magistrát dal postaviť honosný šiator s občerstvením, pripravil náhradné poštové i sedliacke záprahy s potrebným servisom, kde biskup/župan Gustíni s kapitulskými kanonikmi, richtár Kelemen s magistrátom, katedrálny orchester a čestná stráž Batthyányho jazdeckého pluku Nitrianskej stolice od 14. hodiny vyčkávali na uvítanie. Pri tureckej bráne bol piaristický orchester a gymnazisti s početným obyvateľstvom tvoriaci špalier popri Dlhej ulici až k námestiu.“ [Fusek – Zemene, s. 240-241] Podľa dostupných prameňov nemali tieto hudobné telesá síce stálych platených hudobníkov, avšak využívali ich nielen pri cirkevných slávnostiach, ale aj pri iných príležitostiach spoločenského charakteru v meste. Členmi týchto orchestrov mohli byť študenti piaristického gymnázia a Seminára sv. Ladislava v Nitre.

S účinkovaním takýchto telies nevyhnutne súvisí aj notový materiál, ktorý napríklad dosvedčuje inventárny zoznam hudobnín z piaristického kláštora v Nitre, Inventarium Chori Nitriensis Scholarum Piarum (vyhotovený v rokoch 1749 – 1773). Ten opisuje takmer 1 790 diel a niekoľko desiatok hudobných nástrojov. Helena Červeňová (rod. Stančeková) vo svojej kandidátskej práci približuje, ako v tomto inventári prevažujú chrámové skladby najmä s vokálno-inštrumentálnym obsadením. Zo skladateľov prevládajú nemeckí skladatelia chrámovej hudby, talianski doboví hudobníci a českí hudobní emigranti. Inventár eviduje aj svetské skladby, ktoré sa uvádzali počas slávnostných bohoslužieb, ale aj mimo chrámu. Rehoľa piaristov prichádza do Nitry v roku 1698 a ich aktivity pretrvávajú dodnes. Založili gymnázium, ich kostol bol farským kostolom Dolného mesta, starali sa o výchovu mládeže a ich kultúrne aktivity presahovali múry konviktu a zohrávali dôležitú úlohu v kultúrnom živote mesta.

Roku 1764 pôsobili v nitrianskej Katedrále sv. Emeráma okrem organistu štyria platení speváci. Koncom 18. storočia ide celkovo o 8 platených hudobníkov-spevákov. Výrazná postava hudobného života na hrade, Joseph Vavrovits, nastúpil na post regenschoriho roku 1776. V roku 1787 zasadol na biskupský stolec František Xaver Fuchs, významný mecén hudobného života v Katedrále sv. Emeráma, ale aj mecén bernolákovcov. Fuchs podporoval hudbu a vzdelanosť cielene. Ladislav Kačic opisuje jeho dobrý vzťah s piaristom P. Norbertom Schreierom SchP. Spájala ich priazeň k Slovenskému učenému tovarišstvu a láska k hudbe. Schreier, aj ako vynikajúci rečník a latinský básnik, mu venoval najviac zo svojich básní (niektoré aj zhudobnil), vrátane básne k jeho menovaniu za jágerského arcibiskupa. Fuchs mu zas na oplátku zafinancoval tlačené vydanie jeho populárnej kompozície Praecepta Salomonis.
V roku 1802 venoval biskup Fuchs nitrianskej katedrále vyše 330 hudobných diel a niekoľko hudobných nástrojov. Asistoval mu Vavrovits, ktorý tento dar vyberal a sprostredkoval. Na základe inventárnych zoznamov evidujeme v období 1801 – 1814 v chráme sv. Emeráma v Nitre spolu vyše 2 370 diel rôznych skladateľov a 80 hudobných nástrojov, čo je v dobovom kontexte unikátne. V tomto množstve diel výrazne prevažuje svetská tvorba. Inventárne zoznamy dokazujú využívanie všetkých hudobných druhov a foriem. Samozrejmosťou sú diela chrámové, používané počas cirkevných obradov v rámci omšového ordinária, propria i ofícia. Svetská tvorba je reprezentovaná početne zastúpenými kvartetami, symfóniami, sonátami, koncertmi či inými komornými druhmi.

Zaujímavosťou sú evidované tance a pochody nezanedbateľného počtu. Nachádzame tu aj známe klavírne a husľové školy, čo dokazuje výchovu hudobníkov a dôraz na zdokonaľovanie interpretačných schopností. Mnohé evidované diela sú svedectvom o dobovej aktuálnosti nitrianskeho biskupského dvora a kultúrnej rovnocennosti s inými biskupskými sídlami na našom území.
Dodnes sa z tohto reprezentatívneho hudobného repertoára z obdobia klasicizmu v Diecéznom archíve v Nitre zachoval kvantitatívne len zlomok. Avšak kvalitatívne o to dôležitejší, pretože reprezentatívne kopíruje tendencie vykazované aj v iných v hudobných inventároch zo začiatku 19. storočia v oblasti hudobných foriem, druhov a zastúpenia skladateľov.
Takto sa tu stretávame s dielom najdôležitejšieho a najzaujímavejšieho hudobníka rehole piaristov, P. NORBERTA SCHREIERA SchP (1744 – 1811), ktorý vstúpil do kláštora v roku 1767 a dvojročný noviciát mal v Kecskeméte, kde neskôr vykonával funkciu učiteľa hudby. Ako vo svojom výskume uvádza Ladislav Kačic, ako Institutor musicae pôsobil tiež v Nitre, v roku 1769, kde začal študovať filozofiu. V tomto čase sa intenzívne venoval vlastnej kompozičnej činnosti. V rokoch 1768 – 1773 zastával aj funkciu regenschoriho a výraznou mierou obohatil chór nitrianskeho piaristického kostola o početný repertoár. Prispel najmä svojimi vlastnými skladbami: cirkevnou hudbou, symfóniami, hudbou ku školským hrám a podobne. O tri roky neskôr ho piaristi preložili do Kluže (dnešné Rumunsko), kde zotrval 16 rokov. Do Nitry sa Schreier vrátil v r. 1794 a pracoval tu ako profesor cirkevných dejín, teológie, orientálnych jazykov, hebrejčiny a gréčtiny. Jeho kariéra napredovala a v roku 1800 sa stal rektorom piaristického kolégia v Banskej Štiavnici. Na sklonku života sa vrátil do Nitry a v Nýrovciach, kam sa uchýlil v čase napoleonských vojen, zomrel. Jeho Missa Solemnis ex D sign. 85 sa v Diecéznom archíve v Nitre kompletne zachovala v odpise J. Vavrovitsa.

V tomto archíve sa nachádza aj jediné dielo katedrálneho organistu JOSEPHA VAVROVITSA (1751 – 1831), autora inventárnych zoznamov zo začiatku 19. storočia. Ide o súbor 20 drobných polonéz s názvom Pollonese sign. 58. Podľa štýlu zápisu možno usúdiť, že ide o súkromnú skicu diela samotného autora. Autentickosť tohto diela sa ešte nepodarilo s istotou potvrdiť, avšak Polonézy č. 2 a č. 6 sú takmer totožné s polonézami nemeckého organistu pôsobiaceho v Lipsku, Carla Immanuela Engela (1764 – 1795). Vavrovits bol aj na začiatku 19. storočia aktívnym katedrálnym regenschorim. Príležitostne vypomáhali dvaja chlapci (pueros) discantista a altista. Počet choralistov sa oproti koncu 18. storočia zredukoval na päť platených hudobníkov, choralistov. Menovite Choralista 1mo Josephus Pool, Choralista 2do Antonius Schroth, Choralista 3us Mathias Zlatnik, Choralista 4us Casparus Vagner, a napokon Choralista 5us Franciscus Czarda. V inventárnom zozname z roku 1814 je vložená listina, v ktorej Vavrovits upravuje pravidlá a podmienky pre účinkovanie hudobníkov na pohreboch a iných slávnostiach a zameriava sa na spravodlivosť vo finančnom odmeňovaní. Z listiny sa dozvedáme, že v prípade meškania na omšu (príchode po čítaniach) bude tento hudobník pokarhaný a nedostane zaplatené. Všetky úkony počas liturgie sú na slávu Božiu, sú verejne vykonávané, a preto je povinnosťou hudobníkov vynaložiť čo najväčšiu snahu, aby získali uznanie. V bode osem sa špecifikuje, že mzdu nemajú premárniť v krčmách a ak budú aj napriek tomu prichytení, čaká ich trest a môžu prísť o dvojnásobok svojej odmeny. Dokument si vyžadoval podpisy hudobníkov, avšak okrem Vavrovitsa sa tu iné mená nenachádzajú.

Z tvorby domácich velikánov sa v Diecéznom archíve v Nitre zachovala kasácia ANTONA ZIMMERMANNA (1741 – 1781) Cassatione ongherese (MúdZi, III/2: G3). Od roku 1776 bol v službách prímasa Uhorska, kardinála Josepha Batthyányho, ako umelecký riaditeľ, huslista a skladateľ. Na pokyn prímasa zostavil orchester, pre ktorý aj komponoval. V máji 1780 sa stal aj oficiálnym organistom Dómu sv. Martina v Bratislave. Počas svojho života bol obľúbeným a vyhľadávaným skladateľom, jeho diela vychádzali tlačou aj vo Viedni. Zimmermannova tvorba zahŕňa takmer 500 dokumentovaných notových prameňov, ktoré sú zoradené podľa hudobných druhov v tematickom katalógu Dariny Múdrej. Ich výskyt je rozsiahly v rámci viacerých európskych krajín, najviac boli rozšírené v Čechách a na Morave, kompozičné dielo A. Zimmermanna zarezonovalo aj na území Rakúska. V neposlednom rade sa jeho diela vyskytujú v početnom množstve v slovenských inštitúciách. Jeho Cassatione ongherese je sólová kasácia pre husle, ktorá pravdepodobne vznikla v rozmedzí rokov 1776 až 1780. Pomenovanie jednotlivých častí skladby evokuje inklináciu k programovosti tejto kompozície. V rámci všetkých častí sa stretávame s charakteristickými figúrami, ktoré môžu pripomínať Uhorsko. Napríklad využívanie bodkovaného rytmu, melodické inšpirácie z folklóru či lydické pasáže. Poznámka „di ogni Sorte“ na zachovanom exemplári skladby z Nitry upozorňuje, že sú to rôzne hudobné skladby. Tým ale nie je myslená formová stránka diela, ale skôr výrazová.

Hudobný život na nitrianskom hrade zaznamenal na začiatku 19. storočia svoj vrchol. Inventárne zoznamy Nitrianskeho katedrálneho chrámu zo začiatku 19. storočia uvádzajú Index Instrumentorum s 80 nástrojmi, čo je naozaj bohatý inštrumentár. Okrem štandardných sláčikových, dychových a klávesových nástrojov sa stretávame aj s evidovanými Luna Turcica či Tamboro Turco. Najvýraznejšie zastúpenie v inventároch z tohto obdobia vykazujú skladatelia viedensko-rakúskeho okruhu, a to aj čo do počtu zachovaných hudobnín. Druhým najväčším vplyvom hudobného života na nitrianskom hrade boli skladatelia z Čiech, Moravy a Sliezska. Charles Burney vo svojom hudobnom cestopise z 18. storočia píše: „Vo Viedni žije skutočne toľko skladateľov a výkonných umelcov, že toto mesto právom nesie názov hlavného strediska nemeckej hudby. Aby si to čitateľ ujasnil, krátko zopakujem, čo som tu počul a videl. Uvediem však len mená: Hasse, Gluck, Gassmann, Wagenseil, Salieri, Hofmann, Haydn, Ditters, Vaňhal a Huber – všetko veľkí skladatelia. Symfónie a kvartetá posledných piatich autorov patria pravdepodobne k najdokonalejším skladbám pre husle, aké boli vôbec napísané.“ [Burney, s. 275] V nitrianskych inventároch je početne (31 diel) zastúpené aj dielo rakúskeho skladateľa a regenschoriho viedenského Dómu sv. Štefana, LEOPOLDA HOFMANNA (1738 – 1793), z ktorého tvorby sa okrem iného zachovalo Fermate al Concertino sign. 41 pre sólové husle a violončelo. Svetskú tvorbu českých skladateľov z obdobia klasicizmu reprezentujú tri (z pôvodne evidovaných 20) zachované skladby VÁCLAVA PICHLA (1741 – 1805) Sinfonia in D (ZakP 4) s podtitulom Saturnus, ktorá zaznie aj na nahrávke, Sinfonia in C (ZakP 9) a Sinfonia in D (ZakP 16). V Nitre znela aj hudba talianskych skladateľov. Zachovala sa ária Catoneho (tenor) Va’, ritorna al tuo tiranno z opery, resp. z dramma per musica Catone in Utica NICCOLU PICCINNIHO (1728 – 1800) na libreto Pietra Metastasia. Dielo je pôvodne v talianskom jazyku, ale notový materiál z Nitry obsahuje aj menej známu latinskú verziu textu, ktorú uvádzame na našom albume.

V 20. rokoch 19. storočia evidujú inventárne zoznamy hudobnín v nitrianskej katedrále prírastok vyše 60 skladieb. Potom sa tento ohromný klasicistický hudobný fond z evidencie inventárnych zoznamov v druhej polovici 19. storočia vytráca. Z tejto záverečnej fázy sa zachovala veľká časť diela IGNAZA ALOYSA HUBLERA (18./19. stor.), pochádzajúceho z Moravy. V januári roku 1822 sa v Nitre zosobášil s Annou Fingermannovou, ktorá bola rovnakého pôvodu. V septembri toho roku sa im narodila dcéra Maria Anna a o tri roky neskôr syn Carl Johann. Počas rozsiahlej epidémie cholery v Nitre (1831) mu zomrela manželka i dcéra. Hubler sa aktívne zapájal do hudobného života v Nitre, predovšetkým na hrade. Spieval na bohoslužbách pri slávnostných príležitostiach. Ako skladateľ sa sústreďoval na cirkevnú produkciu, ktorá si našla uplatnenie aj za hranicami Nitry. Takýto úspech zaznamenala aj jeho Missa brevis ex E. V katolíckom cirkevnom prostredí missa brevis väčšinou obsahuje kompletné ordinárium, skrátené časti textu či menšie nástrojové obsadenie. Jej ďalším typickým prvkom môže byť aj rôzny text spievaný jednotlivými hlasmi súčasne, ale aj časť Benedictus koncipovaná ako ária. Definícia tohto druhu je niekedy problematická, keďže sa označenie „brevis“ mohlo vzťahovať iba na dĺžku omše, aj keď bol text odspievaný celý. Hublerova omša je učebnicovým príkladom podobného druhu, krátkej omše, akú skladali vrcholní predstavitelia obdobia klasicizmu. Obsahuje všetky časti ordinária, texty pri častiach Gloria a Credo sú skrátené a v niektorých pasážach spieva bas súčasne iný text ako zvyšné hlasy. Obsadenie je pre štyri vokálne hlasy, 1. a 2. husle a organ (číslovaný bas). Interpretačne je tak kompozícia omnoho využiteľnejšia. Domnievame sa, že Hubler musel poznať omšovú tvorbu velikánov ako Haydn a Mozart. Ich omše boli na našom území, a v Nitre špeciálne, pomerne rozšírené. Azda mu do určitej miery mohli byť aj predlohou, čo sa týka riešenia formy. Tak ako vnímame sklony k opernému štýlu v Mozartových omšiach, aj v Hublerovom diele cítiť podobné vplyvy, napríklad v časti Benedictus (A dur), ktorá je u Hublera koncipovaná ako ária da capo pre sólový tenor.

Jozef Kompánek vo svojom diele Nitra. Nástin dejepisný, miestopisný a vzdelanostný z roku 1895 píše: „…Bolo slavné Veni Sancte a na druhý deň slavná intronizácia, na ktorej p. Leopold Dušinský, riaditeľ chóru katedrálneho, svojimi novými komposiciami, plnými ducha, prekvapujúcimi svojou harmóniou, svojím úchvatom skutočne uchvátil nás k pobožnosti, ale aj k obdivovaniu jeho tvorby. Ad multos annos!“ [Kompánek, s. 119-120]

LEOPOLD DUŠINSKÝ (1833 – 1911) navštevoval organovú školu v Prahe (pedagóg Karel F. Pitsch). Po štúdiách prišiel na Slovensko a krátky čas pôsobil ako učiteľ organista v Bánovciach nad Bebravou. Roku 1863 smerovala jeho cesta do Nitry, kde sa neskôr stal regenschorim Katedrály sv. Emeráma. Dušinského činnosť sa spočiatku najviac sústreďovala v katedrále, kde pôsobil ako pedagóg a dirigent katedrálneho zboru, pod názvom Miešaný cirkevný hudobný zbor a orchester. Popritom sa venoval aj skladateľskej činnosti, jeho graduále Timete Dominum pre sólový hlas so sprievodom organa sa nachádza v Hudobnom múzeu Slovenského národného múzea (MUS XIV 1) a okrem svojich vlastných diel upravoval aj sakrálne hudobné skladby. Autorka diplomovej práce o Dušinského tvorbe Helena Zsilinszká opisuje, ako sa aktívne zapájal aj do organizovania hudobných akadémií a večierkov. Bol nielen šikovným skladateľom a dirigentom, ale aj učiteľom klavíra a huslí. V roku 1894 sa stal druhým organistom a choralistom v Katedrálnom chráme Bohumil Štetka, ktorý študoval u Antonína Dvořáka. Po Dušinského smrti sa stal jeho nástupcom v chráme sv. Emeráma.

Magdaléna Stýblová

Vydanie nahrávky z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Musica Tyrnaviensis

Musica Tyrnaviensis

Musica Tyrnaviensis

 
CD1 Hudba jezuitov v Trnave / Music by Jesuits in Trnava
 
  Juraj Jozef ZLATNÍK | Simphonia in D (CHS, sign.1694)  
1|
Allegro
1:20
2|
Andante
0:40
3|
Allegro
0:57
4|
Andreas RENNER | Aria de pluribus Martyribus „Caelestes inter choros“
10:20
  Ján MATEJOVIČ | Sinfonia a 3  
5|
Allegro
1:47
6|
Adagio
3:07
7|
Allegro
0:44
8|
František Xaver BUDINSKÝ | Salve Regina
7:12
  František Xaver BUDINSKÝ | Sinfonia 1ma  
9|
Allegro
2:07
10|
Siciliana
9:40
11|
Allegro
1:20
  František Xaver BUDINSKÝ | Miserere  
12|
Miserere
9:25
13|
Alla capella tempesta | Asperges me
2:47
14|
Adagio affetuoso | Docebo
3:21
15|
Grave staccato | Quoniam
1:27
16|
Affetuoso | Benigne fac Domine
4:56
17|
Adagio staccato | Gloria Patri
1:19
 
Celkom / Total time
55:49

 

 
CD2 Z archívu Cirkevného hudobného spolku v Trnave
 
  Carl DITTERS von DITTERSDORF | Missa in C (CHS, sign. 59)  
1|
Kyrie | Allegro moderato
3:13
2|
Gloria | Allegro
5:23
3|
Quoniam | Allegro moderato
2:04
4|
Credo | Allegro
4:52
5|
Sanctus | Alla: Andante
0:45
6|
Pleni | Allegro
1:16
7|
Benedictus | Adagio – Andante
2:10
8|
Agnus Dei | Adagio
1:55
9|
Dona nobis pacem | Allegro moderato
3:09
10|
Ján I. DANIK | Aria de beatissima Virgine (CHS, sign. 907) „O Maria tota pia“
6:53
  ANONYM | Concerto a Flauto traversiere (CHS, sign. 1968)  
11|
Allegro
3:35
12|
Largo
3:31
13|
Allegro
2:50
14|
Anton BELOHLÁVEK | Salve Regina (CHS, sign. 1338)
2:18
15|
František Xaver ALBRECHT | Maria Stuarts letztes gebet (CHS, sign. 1513)
3:52
  Jozef KREMNICKÝ | Aria „O Domine Jesu Christe“ (CHS, sign. 623)  
16|
Recitativo. Aria
2:32
17|
Coro
0:34
18|
Alexander KAPP | Jaj be sáros ez a város (CHS, sign. 2197) „Jaj, aké je to mesto zablatené“
3:26
 
Celkom / Total time
54:42

 

Solamente Naturali

Miloš Valent
umelecký vedúci  / artistic leader
husle / violin (sólo / solo CD 1/8; CD 2/1 – 9), viola / viola (CD 2/15)
husle / violin I
Miloš Valent, Ján Kružliak, Petr Zemanec, Pawel Miczka
husle / violin II
Ľuba Habart, Barbara Barros, Karolína Krigovská
viola / viola
Pawel Miczka (CD 1/4, 9; CD 2/11 – 13), Peter Vrbinčík (CD 2/15)
violončelo / cello
Lucia Krommer
kontrabas / double bass
Tibor Nagy
organ /  organ
Marek Čermák
klariny / natural trumpets
Petr Jurášek, Jaroslav Kocurek (sólo / solo CD 1/1 – 3, 9 – 11; CD 2/1 – 9, 16, 17)
timpany / timpani
Lumír Machek (CD 2/1 – 10), Kiril Stoyanov (CD 2/15)
flauto traverso
Martina Bernášková (CD 2/11 – 13)
trombóny / trombones
Tomomi Peichl (CD 2/15), Juraj Mitošinka (CD 2/15),
Mikuláš Havrila (CD 2/15), Peter Kautzky (CD 2/15)

Vocal ensemble SoLa

soprán / soprano
Helga Varga Bachová (sólo / solo CD 1/12; CD 2/15)
Hilda Gulyás (sólo / solo CD 2/1, 2, 7, 14)
Pavla Radostová (sólo / solo CD 1/8)
alt / alto
Andrea Pietrová
Matej Benda (sólo / solo CD 2/1, 2, 7)
Laura Uhorskaiová
Jarmila Balážová (sólo / solo CD 1/12)
tenor / tenor
Matúš Šimko (sólo / solo CD 1/4, 12, 14; CD 2/1, 2, 7, 15, 18)
Jan Kožnar (sólo / solo CD 2/18)
Andrej Rapant
bas / bass
Tomáš Šelc (sólo / solo CD 1/12, 14, 16; CD 2/10, 18)
Matúš Trávniček (sólo / solo CD 2/1, 2, 7, 8, 16, 18)
Dávid Harant

Trnava je prvým mestom

na území dnešného Slovenska, ktorému uhorský kráľ Belo IV. udelil výsady slobodného kráľovského mesta (1238), čím potvrdil jeho význam ako križovatky obchodných ciest osídľovanej od 9. storočia. Na území pôvodných osád sa už v 10. storočí vybudovali prvé cirkevné objekty. S pribúdajúcimi obyvateľmi sa usídľovali aj prvé rehole (benediktíni, neskôr johaniti). Domov tu našli františkáni (1238) a vzápätí damiánky, ktorým sám Belo IV. prenechal do užívania svoje sídlo. V 13. storočí sa mesto opevnilo hradbami a v aglomerácii s viacerými kostolmi a kláštormi – centrami hudobného diania, kde sa pestoval predovšetkým gregoriánsky spev – sa odohrával aj spoločenský a kultúrny život. Obchodný ruch s pravidelnými trhmi bol príležitosťou pre produkcie potulných hudobníkov a spevákov (jokulátori, igrici), zaiste aj z blízkej lokality Igrech (dnes Igram).

Trnava sa postupne zaradila medzi veľké mestá vtedajšej strednej Európy, v 14. storočí poskytovala priestor na rokovania panovníkov na najvyššej politickej úrovni a nároky na prostredie a vybavenie sa zvyšovali. Novovybudovaný farský kostol sv. Mikuláša vlastnil všetky predpísané liturgické knihy a základné notované kódexy (1495). Pestovali sa už jednoduchšie formy viachlasnej hudby (Trnavský rukopis, po roku 1400). Liturgickú hudbu interpretoval 12-členný zbor (1510) s možnosťou sprievodu hrou na jednom z dvoch organov, ktoré v kostole boli. Zo 16. storočia sú známe mená viacerých organistov i organárov. Popri kostole sa náročnej umeleckej hudbe venovali aj školy, kde žiaci získavali základy vzdelania a pripravovali sa ako choralisti na účinkovanie pri bohoslužbách.

V polovici 16. storočia sa postavenie Trnavy v rámci Uhorska výrazne pozdvihlo. V dôsledku tureckých nájazdov sa ostrihomská kapitula s prímasom Pavlom Vardom (Várdai) presťahovala do nových sídiel – Trnavy a Bratislavy (1543). S kapitulou prešla do Trnavy aj škola a od čias Vardovho nástupcu Mikuláša Oláha sa Trnava stala cirkevnou metropolou Uhorska. Oláh povzniesol mesto najmä mimoriadnou starostlivosťou o školstvo. Zlúčil mestskú školu s kapitulskou (1553) a súčasťou vzdelávania sa stala výučba hudby a figurálneho ako aj gregoriánskeho spevu. Oláh pozval do Trnavy jezuitov, ktorí tu zriadili a istý čas viedli kolégium (1561 – 1567).

V súvislosti so zabezpečovaním ochrany mesta mala dôležité postavenie funkcia mestského trubača. Záznamy o trubačovi sa objavujú od roku 1532. Spočiatku slúžili strážnici pri mestských bránach a na múroch hradieb. V relatívne bezpečnom meste sa v polovici 16. storočia konali krajinské snemy a zasadali cirkevné synody, čo bolo zaiste príležitosťou na hudobné produkcie. Trubač ako zamestnanec mesta mal popri strážnej službe povinnosť spolu s tovarišmi-hudobníkmi účinkovať na podujatiach podľa potrieb mesta a mešťanov. Miestom výkonu práce trubača a jeho pomocníkov sa stal nový strategický objekt – mestská veža (1584). V priebehu 16. storočia mestský trubač alebo vežový majster získaval pozíciu váženého hudobníka vo verejnom a spoločenskom živote mesta.

Reformácia, ktorá v 16. storočí výrazne zasiahla aj Uhorsko, šírila nové učenie predovšetkým prostredníctvom výchovy v školách. Ostrihomský arcibiskup František Forgáč sa preto rozhodol položiť dôraz na školstvo a vzdelávanie v katolíckom duchu a jezuiti sa do Trnavy vrátili (1615). Jeho nástupcom sa stal Peter Pázmaň (1616), jezuitov podporoval pri zriadení kolégia – gymnázia ako prípravného stupňa pre univerzitné štúdium, kde študovali záujemcovia z celého Uhorska vrátane protestantov. Súčasťou edukácie, aplikujúc overené skúsenosti protestantov, bolo školské divadlo, ktoré sa pre jezuitov stalo účinným prostriedkom prevýchovy. Trnavskí gymnazisti účinkovali pri významných udalostiach, vystupovali aj na bratislavskom hrade pri korunovácii Ferdinanda II. (1618) či vo Viedni pred Ferdinandom III. (1626). Pre narastajúci počet žiakov bolo treba zriadiť konvikty. Pázmaň založil pre chudobných študentov Adalbertinum (1619) a pre šľachticov Convictus nobilium (1624), kde sa nachádzala aj divadelná sála. Neskôr pristúpil aj k výstavbe Kostola sv. Jána Krstiteľa, v ňom počítali s dvojpodlažným chórom pre hudobníkov. Zriadil základinu pre výučbu 7 hudobníkov, z ktorej sa dlhodobo uhrádzali náklady spojené s udržiavaním hudobného telesa „Musica Templi Tyrnaviensis S. J.“. Po založení kolégia, konviktov a seminára Štefaneum (1631) sa Pázmaň sústredil na vznik univerzity a roku 1635 bola konštituovaná. Vysviacky nového kostola (1637) sa Pázmaň nedožil, ba ani rozhodnutia vydať duchovné spevy v reči ľudu (cantiones vulgares), o čom diskutovala synoda už roku 1629. Druhé vydanie spevníka Cantus Catholici, ktorý zostavil Benedikt Sőlőši tak pre potreby maďarských (1651), ako aj slovenských (1655) veriacich, vyšlo v univerzitnej tlačiarni v Trnave v roku 1700.

Popri výstavbe kostola sa priebežne investovalo aj do novostavieb budov pre potreby univerzity. Hudobníci však boli umiestnení v konvikte Adalbertinum. Ich rady posilnili jezuiti z Olomouca, keď sa po vpáde Švédov na severnú Moravu uchýlili do Trnavy (1642). Od roku 1643 možno uvažovať o stálom hudobnom súbore podľa potreby dopĺňanom hudobníkmi z mikulášského dómu.

Keď arcibiskup Juraj Lippay otvoril nový generálny seminár (1648, nazývaný collegium rubrorum), kam umiestnil aj hudobníkov, pri tejto okázalej slávnosti sa za účasti príslušníkov najvyššej šľachty odohralo ďalšie z radu pravidelných divadelných predstavení. V príbehu o sv. Judite sa v titulnej úlohe predstavil mladý Pavol Esterházi (Eszterházy), neskorší mecén univerzity. Sľubný rozvoj mesta zastavili dva ničivé požiare (1666, 1683), ktoré zrejme poškodili aj divadlo v starom šľachtickom konvikte. Pavol Esterházi, už vo funkcii palatína (1681), sa rozhodol dať univerzite i mestu veľký dar – „Theatrum Tyrnaviensis Academiae“. Do prestavby auly na reprezentatívnu sálu s korýtkovou klenbou, štukovou a freskovou výzdobou, vybavenú sedadlami, lóžami, balkónmi investoval 2 000 florénov (1691). V ďalších rokoch pribudli javiskové dekorácie, ba kostýmy priamo z Benátok.

Zachované záznamy za obdobie rokov 1617 – 1771 dokladajú 416 odohraných predstavení. Je nepochybné, že ich súčasťou bola hudba. Hudobné produkcie tak zneli nielen na chóre. Konali sa hudobné akadémie, rozličné slávnosti. V priebehu 18. storočia Trnava nemala núdzu o slávnosti priam pompéznych rozmerov. Hudba počas nich musela byť prítomná takmer pri každom úkone a ťažisko zodpovednosti ležalo na kapitule a magistráte. Pri takejto réžii bolo potrebné, aby paralelne hralo aspoň 5 – 6 hudobných zoskupení, nehovoriac už o počte trubačov a bubeníkov, preto Trnavčania žiadali o výpomoc aj iné mestá. V každom prípade, popri hudobníkoch z kostola jezuitov museli byť pohotoví aj tovariši mestského trubača a nemenej zdatní tiež hudobníci vtedajšej Katedrály sv. Mikuláša či iných kostolov.
Hudbe sa venovali aj v prostredí rádov. Výnimočným bol kláštor františkánov. Spájajú sa s ním mená významných osobnosti hudobníkov 18. storočia, ako napríklad: P. Pantaleon Roškovský, P. Gaudentius Dettelbach, P. Marek Repkovič.
Po zrušení jezuitského rádu (1773) prišlo mesto aj o univerzitu, ktorá sa presťahovala do Budína (1777). Akademické dozvuky kultúrneho prostredia Trnavy však v závere 18. storočia pôsobili aj na Antona Bernoláka, seminaristu Štefanea, keď už ako prvý kodifikátor slovenského jazyka tu inicioval založenie spolku Slovenské učené tovarišstvo (1792).

Trnava postupne strácala na význame aj v dôsledku odchodu kapituly a arcibiskupa do Ostrihomu (1820). Mešťanom sa však podarilo zriadiť nemocnicu (1824), postaviť divadelnú budovu (1831) a umožniť dopravné spojenie s Bratislavou prostredníctvom prvej konskej železnice v Uhorsku (1840). Po Viedenskom kongrese (1815) nastali vo verejnom živote zmeny. Ekonomicky vzmáhajúce sa meštianstvo ašpirovalo na adekvátne vzdelanie a výchovu, nastal proces inštitucionalizácie kultúrno-spoločenského života. Verejné koncerty sa na počiatku 19. storočia usporadúvali v Redute Hoffmanovho hostinca. Neskôr vznikol Divadelný spolok (1831) a z jeho iniciatívy mesto postavilo kamennú budovu divadla, kde angažovali kapelníka Františka Xavera Albrechta (1832). Zakrátko konštituovali Hudobný spolok (1833) s poslaním zveľadiť divadelný orchester. Založením Hudobnej školy (1834), ktorú viedol nový mestský trubač a neskôr koncertný majster spolkového orchestra Ján Czarda, zabezpečili výchovu kvalitného dorastu. Po reorganizácii a premenovaní na Cirkevný hudobný spolok (1838) sa sústredili nielen na pravidelné verejné koncerty, ale predovšetkým na povznesenie hudobných produkcií na chóre Dómu sv. Mikuláša (dnes bazilika). Práve tam, v mestskom farskom kostole, sa počas dlhých storočí odohrával trnavský hudobný život. Regenschori Anton Belohlávek († 1840) mal svojich „Chorknaben“, a tak ako jeho nástupca Ján Beránek umožnil spolku účinkovať počas významnejších slávení. Mladí vokalisti sa mohli vzdelávať aj na gymnáziu, ktoré sa významnou mierou venovalo hudbe, najmä v druhej polovici 19. storočia. Dôležitú pozíciu tam zastával Alexander Kapp, ktorý sa stal dómskym organistom v politicky pohnutom roku oficiálneho rozpadu spolku (1848), a Ján Czarda – regenschori. Obaja boli zárukou kontinuity chrámového telesa, ktoré účinkuje dodnes. Spolu viedli aj mužský spevácky spolok Tyrnauer Männergesangverein (od roku 1852).

V nasledujúcich desaťročiach sa v trilinguálnom prostredí mesta výraznejšie prejavili národno-kultúrne snahy založením Spolku sv. Vojtecha (1870) zásluhou Andreja Radlinského a v tomto duchu sa prejavovala aj výrazná osobnosť Františka Otta Matzenauera, hudobníka, regenschoriho, pedagóga, publicistu, prekladateľa, ktorý v závere 19. storočia na chóre dozeral aj na dvoch hudbymilovných študentov trnavského gymnázia – Zoltána Kodálya a Mikuláša Schneidra(-Trnavského).
Na chóre dómu sa dlhodobo sústreďovali aj hudobniny, ktoré sú od roku 1978 deponované v Štátnom archíve v Trnave.

Edita Bugalová

 

 

 

 

Vydanie nahrávky z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Musica Hradekiensis Liptovský Hrádok

Musica Hradekiensis Liptovský Hrádok

Musica Hradekiensis Liptovský Hrádok

CD1
1|
Johannes LOHELIUS Huc adeste piae mentes (SK-LH 48) | Offertorium de B(eata) M(aria) V(irgine) / et dequocunque Sancto
6:02
2|
Carl Franz PROCHÁSZKA O salutaris Hostia! (SK-LH 63) | Offertorium zum Fronleichnams Fest
5:40
3|
Michael HAYDN Tantum ergo (SK-LH 21) | (Lasset uns dann würdig ehren / Deutscher Messe MH 560)
2:18
4|
Ignaz HOLZBAUER Mei cordis o lux adorata (SK-LH 42)
6:27
5|
Jíři Ignác LINEK Intrade zur Krönung Maria Theresias 1743
0:43
6|
Luigi BOCCHERINI Tantum ergo (SK-LH 25)
1:23
7|
BRIXI Aeterna Christi munera (SK-LH 35) | Aria ex D
7:00
8|
Anton ZIMMERMANN Regina caeli MúdZi VIII/4:G1 (SK-LH 72)
2:00
9|
NOVOTNY Tantum ergo (SK-LH 26)
2:07
10|
HAYDN O aeviterna Trinitas (SK-LH 36) | Aria de SS Trinitate
9:40
CD2
1|
Fanfare* Franz Joseph I. Kaiser von Österreich
0:50
2|
Wenzel MÜLLER Quid prodest mundi gloria (SK-LH 80)
4:02
3|
Johann Baptist VANHAL Haec est dies exoptata (SK-LH 56) | Motteto in G / Pro omni Festivitate
4:48
4|
Václav KALOUS Salve Regina (SK-LH 71)
2:45
5|
Carl Ditters von DITTERSDORF Ave maris stella (SK-LH 37) | Motteto in B / De B(eata) M(aria) V(irgine)
8:23
6|
Fanfare* Johann, Fürst von und zu Lichtenstein
0:50
7|
Joseph BENGRAF Justus germinabit (SK-LH 64) | Motteto de Martyre
2:10
8|
Ferdinand KAUER O nomen Jesu (SK-LH 38) | Aria ex B / De Nomine Jesu
8:18
9|
Fanfare* Mässiges Zeitmass
1:24
10|
Josef SCHREIER Gloria in excelsis Deo / Tato! Tato! Či spiš? (SK-LH 83) | Pastorella ex D
5:57
11|
Fanfare* Graf Julius Andrássy von Cs. Sz. Kiraly und Krásna Hôrka
0:53
* SCHANTL, Josef – ZELLNER, Carl: Die Österreichische Jagdmusik. Wien, 1886

 

Solamente naturali | Vocal ensemble SoLa
Miloš Valent

soprán / soprano
Helga Varga Bachová (sólo/solo CD2/8)
Hilda Gulyas (sólo/solo CD1/4)
alt / alto
Jarmila Balážová, Angelika Jelšová
tenor / tenor
Matúš Šimko (sólo/solo CD1/10; CD2/5), Maroš Klátik
bas / bass
Matúš Trávniček (sólo/solo CD1/7)
Tomáš Šelc (sólo/solo CD1/2), Milan Jazudek

Halali Quartet
Rudolf Linner | prirodzený lesný roh, kukučka / natural horn, cuckoo whistle (CD1/5; CD2/1, 2, 5, 6, 9, 10, 11)
Juraj Ofúkaný | prirodzený lesný roh / natural horn (CD1/5; CD2/1, 2, 5, 6, 9, 11)
Tomáš Horkavý | prirodzený lesný roh / natural horn (CD1/5; CD2/1, 6, 9, 11)
Braňo Hos | prirodzený lesný roh / natural horn (CD1/5; CD2/1, 6, 9, 11)

Liptovský Hrádok vznikol ako osada v okolí hradu Hrádok, ktorý sa prvýkrát spomína v roku 1341 ako Wywar, neskôr ako Novum Castrum. Dal ho postaviť magister Donč, župan Zvolenského komitátu. Pod názvom Haraduk sa prvýkrát objavuje v roku 1360. Úlohou hradu bola ochrana obchodnej cesty vedúcej do Spiša a bolo tu aj sídlo hrádockého panstva, pod ktorého správu patrili viaceré okolité dediny. V druhej polovici 14. storočia hrad a panstvo vlastnil Juraj Bebek z Plešivca, neskôr Mikuláš Gorjansky, Peter z Brezovice, Ladislav Rikolf zo Šarišskej Kamenice, Peter Komorovský, Pongrác z Mikuláša, Matej Trnka z Ratibořan, Zápoľskovci, Turzovci, Ľudovít Pekry a Balašovci. Od začiatku 17. storočia bola spoluvlastníčkou hradu a panstva v rámci držby viacerých majiteľov Magdaléna Zaiová, ktorá dala so svojím mužom Mikulášom Šándorfym hrad prestavať a okolo neho postaviť kaštieľ. V rokoch 1623 – 1703 dostali hrad aj s panstvom do vlastníctva Ostrožičovci. V roku 1703 ho kúpili Liechtensteinovci. Nakoniec hrad aj s panstvom v roku 1731 odkúpila kráľovská komora od kniežaťa Emanuela Liechtensteina za 170 tisíc zlatých. Po predaji Hrádku bolo panstvo dočasne spravované vedením soľného úradu, ktorý bol spolu so skladmi postavený pri Váhu s dovolením kniežaťa Liechtensteina v roku 1728.

Od druhej polovice 30. rokov 18. storočia v týchto priestoroch sídlila kancelária kráľovskej komory, spravujúca Hrádocké komorské panstvo.

V roku 1762 sa k Hrádockému komorskému panstvu pričlenilo aj rozsiahle domínium Likavy, ktoré tiež získala kráľovská komora. Aj keď sa činnosť panstva viac zameriavala na lesníctvo a obchod s drevom, spočiatku ostal v prevádzke aj pôvodný majer pri hrade spolu s mlynom, pivovarom a rybníkom. Od 50. rokov 18. storočia sa začalo intenzívnejšie a efektívnejšie využívať drevo a postupne sa drevárstvo stalo hlavným hospodárskym odvetvím priemyslu Hrádku a celého horného Liptova. Barón Geusau v roku 1767 doviezol do Liptovského Hrádku prvé píly na rezanie stromov. Takzvanú Nižnú pílu vybudovali v Liptovskom Hrádku v roku 1768 a prvý drvič kôry sa objavil v roku 1792. Prvú horáreň na Čiernom Váhu postavili v roku 1773. V poslednej tretine 18. storočia vznikli dve menšie drevárske osady Svarín a Čierny Váh.

V roku 1786 dalo panstvo zamerať lesný majetok a vyhotoviť lesné mapy. V roku 1792 bola medzi Liptovským Hrádkom a Kráľovou Lehotou na území zvanom Podjacková postavená vysoká pec (maša), slúžiaca na vytápanie železnej rudy dreveným uhlím získaným výrobou z dreva okolitých erárnych lesov. V roku 1792 bol neďaleko Pod Úpnou postavený aj medený hámor. Tam sa medená ruda spracovala na platne a tieto sa splavovali na pltiach dolu Váhom až do Dunaja.

Rímskokatolícky kostol zasvätený Navštíveniu Panny Márie bol postavený v klasicistickom štýle v roku 1790. Až do udelenia mestských výsad na začiatku 19. storočia nemala osada vlastnú administratívu, zastupovalo ju komorské panstvo. Hrádocké panstvo rozvinulo ťažbu železnej a medenej rudy v okolí a na ich spracovanie dalo postaviť hámre v blízkej osade Maša a Malužinej. Ťažba a spracovanie rúd tvorili spolu s drevárskym priemyslom hlavné zamestnanie tunajších obyvateľov.

V roku 1795 sa prefektom panstva stal Franz Wisner (tiež Wissner) z Morgensternu. Mal zásluhy na postavení vodných hatí v Malužinej v roku 1799, vo Svaríne v roku 1800, na zriadení lesníckej školy v Liptovskom Hrádku v roku 1796, ktorá bola prvá v Uhorsku, na budovaní mostov, rímsko-katolíckeho kostola v Liptovskom Hrádku. Aj s jeho pričinením bol Liptovský Hrádok cisárom povýšený v roku 1805 na komorské mestečko.

Pričinil sa aj o kultúrne pozdvihnutie rodiaceho sa mestečka. V rokoch 1804 – 1805 bola na podnet komorského panstva postavená v Liptovskom Hrádku, v lokalite, ktorá sa dodnes nazýva Fabriky, továreň na výrobu pechotných pušiek, husárskych karabín a pištolí.

Vývoj panstva zabrzdil v roku 1803 veľký požiar hradu a kaštieľa. Zástupcovia panstva sa po tejto pohrome rozhodli, že obnovia len novšie časti, t. j. kaštieľ, pričom stredoveký hrad ostal od tohto roku v ruinách. Neostalo však len pri tejto pohrome. V daždivom lete roku 1813 došlo ku katastrofálnej povodni. Voda zničila komorské

Kavuljak (1885 – 1952), básnik Bohuslav Klimo Hájomil (1882 – 1952), básnik Janko Matúška (1821 – 1877), lekár a spisovateľ Albert Škarvan (1869 – 1926).

Peter Vítek

 

Musica Hradekiensis Liptovský Hrádok

Idea edície nahrávok Urbs Musicum Archivum (UMA), v ktorej vám chceme postupne predstaviť históriu hudobného života v slovenských mestách, dozrievala počas tridsiatich rokov môjho prehlbujúceho sa vzťahu so starou hudbou. Kedysi pred rokmi sme v dome profesora Jána (Hansiho) Albrechta s priateľmi a neskôr kolegami zo súboru Musica aeterna s nadšením prehrávali rad za radom všetky noty z Hansiho skrine, diela známe i neznáme, medzi nimi aj skladby viažuce sa k našej histórii. Vtedy som ešte netušil, ako veľmi ma tieto neznáme zbierky a zabudnutí skladatelia začnú priťahovať; keď sa dnes pozriem na nahrávky Solamente naturali, musím skonštatovať, že väčšina z nich oživuje diela spojené s naším kultúrnym priestorom.

Musel som si preto položiť otázku: Prečo? Odpoveď je určite subjektívna, pritom úprimná. Keď prechádzam Slovenskom, vnímam v každom meste tie starobylé budovy, kostoly, námestia, kaštiele, hradby a pozorujem, ako sa ľudkovia v nich pokojne prechádzajú netušiac, že pred tristo či štyristo rokmi tu takto kráčali mnohí z ich predkov … Vtedy začnem pociťovať túžbu zistiť, aká hudba znela v týchto starých domoch či kostoloch, vyniesť ju zo zaprášených archívov na svetlo a zahrať pre týchto ľudí tak, aby v nich krása a tajomstvo dávnej minulosti skryté v tónoch vyvolali pocit, že sa zastavil čas, a aby potom precitli s jemným úsmevom na tvári a myšlienkou: „Toto je hudba nášho mesta …“

Miloš Valent

Je pre nás veľkým šťastím, že sa takmer v každom našom meste zachoval hudobný archív. V úzkej spolupráci so Slovenským národným múzeom -Hudobným múzeom a muzikológmi budeme tieto archívy postupne sprístupňovať na nahrávkach i koncertoch v rôznych mestách, práve tam, kde hudba z nich kedysi dávno znela.

Vydanie nahrávky z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.